Opakuje sa to pomaly každy deň. Nepríjemne zvoniaci budík ho zobudí skoro ráno. A deň naštartovaný takto „úspešne“ sa môže začať. Na jeho pokazenú naladu sa začínajú navíjať ďalšie veľmi „príjemné“ skutočnosti. Že nevie nájsť dve rovnaké ponožky, ze sa mu hrianka spálila v hriankovači na uhoľ, ze sa mu podarilo rozliať aj ten zvyšok mlieka, ktoré si tak šetril na toto ráno. Ale hlavne, že musí opäť ísť do práce, v ktorej vidí iba jeden svetlý bod – čas odchodu. Veĺmi túži po povýśení, no pomaly stráca i tu najmenšiu nádej.Takto naladený už ránu vchádza do sveta s jediným cieľom – naladiť na takúto vlnovú dĺžku aj ostatných. Pýtate sa o kom to tu celý čas hovorím a kto je vlastne hrdinom mojho rozprávnia? No predsa človek. Iste ste takého neraz stretli či už v autobuse, v reštaurácii alebo práve v práci. Nemožno ho však hneď obviňovať. Možno to robí podvedome. Možno jeho šíriaci pesimizmus je len taký intenzívny a prenikavý. Ale čo je potom jeho zmysel života? Čakať na deň, kedy šmahom čarovného prútika všetky jeho problémy zmiznú? Takýto človek si asi myslí, že problémy sú len jeho záležitosťou a iných obchádzajú. Lenže robí základnú chybu. Nič pre to nepodniká. Len nečinne čaká, kedy sa mu opať nieco pokazí či nevydarí. Vôbec sa nesnaží vidieť v každej veci, v každej situácii niečo, z čoho by sa mohol tešiť. Pretože vždy sa dá niečo nájsť. Neuvedomuje si, že má to najcennejšie – zdravie. Že nie je vo finančnej núdzi. Považuje to totiž za uplnú samozrejmosť. Zaslepený sám sebou, sebaľutovaním a tým, ako sa mu nič nedarí, nemá žiadny dôvod byť k ľuďom milý, prívetivý. Práve naopak – mrzutý. Pomaly, ale isto si tento postoj k životu začína čoraz viac prisvojovať. Až jedného dňa ho v práci povýšia. Jeho veľká túžba sa môže konečne naplniť. Áno, poteši sa. No potešenie z úspechu mu nevydrží ani týždeň a začína to brať opäť ako samozrejmosť. Niečo také, by predsa nemohlo otriasť jeho dlho a poctivo budovaný postoj k životu. Hoci konečne získal prácu, ktorá ho baví, je opäť mrzutý, plný pesimizmu. Zo zvyku...