Exkurzia do elektrárne

Dňa 9. júna 2003 sa obidve prvácke triedy z našej školy z odboru elektrotechnika (1.EA a 1.EB) zúčastnili na exkurzii vo vodnej elektrárni Čierny Váh. Nuž, musím povedať, že takýto „výletík“ nám po niekoľkomesačnej drine prišiel veľmi vhod. V deň odchodu naša trieda (1.EB) v skorých ranných hodinách v komplet zostave (čo nebýva zvykom) netrpezlivo vyčkávala na svojich vedúcich triednych profesorov, keď vtom prifrčal autobus. Po zistený, že trieda 1.EA sa na parkovisku ešte nenachádza, sme sa rozhodli, že príslovie „kto skôr príde, ten skôr melie“ aplikujeme v praxi a ako stádo divých bizónov sme sa vrhli na autobus. Neskôr 1.EA konečne prišla, ale po nastúpení do nášho busu sme na očiach tých neštastníkov zočili sklamanie. Dôvod ich zlosti bol veľmi jednoduchý, v autobuse bolo totiž málo miesta. Niektorí „šťastlivci“ si predsa len sadli, iní museli stáť. Čo už?
A tak sme vyrazili. Cesta však v navonok pohodlnom autobuse nebola vôbec pohodlná, skôr otravná. Sedadlá boli malé a okna sa nedali otvoriť. Ešteže klimatizácia fungovala...
Približne po hodine sme v diaľke spozorovali niečo, čo sa nápadne podobalo na elektráreň.
Keď sme boli pri nej, na moje prekvapenie sme pri nej nezastali, ale šli sme ďalej. Asi po štyroch kilometroch pán šofér zistil, že sme „asi“ zle odbočili, a tak sme sa museli vrátiť. Cestou späť sme ešte dvakrát zle odbočili. No nakoniec sme predsa len došli na miesto činu. Elektráreň ako taká nebola veľmi veľká, no nám to vonkoncom neprekážalo. Po vstupe do interiéru sa mi zapáčilo okolie a všelijaké tie „páčky“ a gombíky. Odrazu sa pri mne zjavila zamestnankyňa Slovenských elektrární a ponúkla sa, že nás bude sprevádzať. My sme sa potešili, no neskôr to väčšina členov výpravy oľutovala. Exkurzia sa totiž zmenila na prednášku a na skúšanie. Z prúdu reči pani sprievodkyne som si stihol zapamätať, že elektráreň sa pôvodne mala začať stavať v roku 1952, ale z ekonomických dôvodov sa termín začatia výstavby predĺžil o trinásť rokov. Taktiež nám povedala, že elektráreň na výrobu elektrickej energie využíva tzv. Kaplánovu turbínu, ktorá poskytuje výkon 768 kW. Ďalšie minúty sme strávili prechádzaním sa po strojovni, kde sme videli napríklad 27 metrov dlhý hriadeľ, ktorý spája turbínu a generátor. Tiež sme videli obrovské vodovodné „kohútiky“, ktorými sa privádza voda na turbínu. Asi po hodine sme sa z chladných útrob elektrárne dostali na čerstvý, príjemne ohriaty vzduch, kde nám pani sprievodkyňa odporučila navštíviť hornú nádrž.

Tam čerpajú a následne spúšťajú vodu na lopatky turbíny. Tak sme sa tam vybrali. Avšak z pôvodného nápadu, ísť hore pešo, nakoniec nebolo nič, pretože kráčať hore kopcom približne 2,5 km a ešte k tomu v nehoráznej horúčave skutočne nebol dobrý nápad. Tak sme teda radšej stavili na autobus. Po príchode sme zočili spomínanú nádrž a taktiež sa nám naskytol prekrásny výhľad na okolitý svet. Chvíľu sme tam pobudli a vrátili sme sa späť k autobusu.
Cesta späť ubehla podľa mňa veľmi rýchlo, asi to bolo tým, že som zaspal. Po návrate do Popradu nás privítalo upršané počasie. Pred školou sme sa chvíľu rozprávali o svojich zážitkoch a dojmoch, čo sme si priniesli z elektrárne a postupne sme sa rozišli domov.