Zadíval som sa do jej anjelskej tváre, hnedých očí, červených pier – asi ich má zapálené od vetra, a pozoroval scenériu živého anjela s gaštanovými vlasmi ako ladne behá po parku. Práve keď ma míňala, vďaka dojmu ktorý na mňa urobila, pocítil som ako stúpam na vrchol svojich síl, v tom opica ma upustila a vtiahol som do seba energiu Zeme na ktorej som mal položené nohy. Učinil som rozhodnutie, rozhodnutie zoznámiť sa s ňou, keď v tom závan jej parfému s nádychom ženského potu ovial mi tvár. Slastný to moment! A zrazu je preč. Ani sa na mňa nepozrela. V tom momente ma opustila životná sila ktorú som si od nej vzal. Chcel som sa ešte postaviť, a dať jej najavo svoje sympatie, ale gravitačná sila podporená opicou, ma donútili sadnúť. Už som len beznádejne civel ako mizne v diaľke.

Pohľad, kontakt, šanca

Usúdil som, že dievča keď tu behá, tak tu aj býva a vyskúšam ju tu aj nájsť. Na večer, čuduj sa svete, upravil som sa, a nahodil tvár človeka. Nebolo to nič príjemné, ale premohol som sa. A tak so západom slnka, keď pochytila ma sila noci, vyrazil som do náručia šťastia. V ten večer malo šťastie dve jasné farby a chute: Pivo a rum. A potom nastalo delírium tremens, čiže totálna kóma.
Ráno, pri prvom kontakte so svetom, som myslel že už som v nebi. Všetko na vôkol bolo biele a nado mnou sa skláňal anjel. Hneď som spoznal tú žiarivú tvár. Je to ona. Kráska z parku. Nežne sa ku mne naklonila a keď som očakával to najkrajšie, dostal som dve facky so slovami: vstávaj už je poludnie. Návrat do reality bol krutý. Potom sa zvrtla na päte a mizla v diali chodby. Dnes pocítil som dotyk anjela, nebo zostúpilo k zemi,
facky mi dala Daniela, zostal som celý nemí.
Vo vedomí pravdy krutej, ľahší o pár kíl,
blyslo mi v hlave dutej, že strácam nádej a zvyšok síl. Pri platení za nočné ubytovanie s „príjemným“ pocitom v tele som ju opäť vzhliadol. Jej menovka hovorila jasne: Daniela. Tých pár sekúnd čo sme na seba pozerali, trvali krásnu večnosť. V tom momente nastal stret osobností, iskry len tak lietali, napätie rástlo na obidvoch stranách, keď v tom zodvihla ruku, a už som videl vystretý prostredník. Ale nie bol to len klam, slušne mi zakývala na rozlúčku. V poriadku opúšťam nočný hotel. Od radosti som skoro zroloval vstupné dvere. Vyšiel som von a hľadám názov hotela, aby som vedel kde pracuje. Po piatich minútach urputného obzerania sa vôkol, mi zrak skĺzol na nenápadný nápis: Záchytka. Hneď mi to zapálilo. So zrýchlením z nula na sto za dve sekundy, som vyštartoval najkratšou trasou smer Internát.