Hlavné je, že má otvorenú náruč, teda zatiaľ sa tak javí.

Veľká skúška

Týždeň bez mojej nádejnej lásky bude krutý, ale aspoň budem mať dostatok času na premýšľanie.

Tak ako hodiny plynú, pomaly deň za dnom beží,
vždy cítim myšlienku inú, koža sami z toho ježí.
Ťarcha smútku máta mi v duši, sekunda je večnosť dlhá,
zaľúbený som až po uši, srdiečko mi žiaľom trhá.

A opäť som v tom. V beznádejnom stisku alkoholu, legalizovanej to ľudskej drogy. Svätého všelieku na problémy bytia. Zrazu čas nabral novú dimenziu. Absencie v škole ma už prestali zaujímať, stratil som kontakt so svetom a moja nádej bola v nekonečne. Otupený v delíriu počujem ako sa približujú kroky. V tom niekto klope na dvere mojej izby. V stave nehodnom ani zvieraťa ich otváram. Vzácny moment pravdy ktorý vždy spôsobí dočasné prebratie sa z opice, mal presne opačný efekt. Jednoducho som sa zrútil. Realita prestala existovať. Vystupujem k výšinám a cítim ako mi dochádzajú životné funkcie. Pokoru bolesti strieda dobytie raja. Vždy som túžil vstúpiť na nebesá, ale takto som si to nepredstavoval. Keďže účel svätí prostriedky tak prímam aj túto možnosť. Už cítim, že môjmu životu je koniec.

V opojení uvoľnenia, biele svetlo už sa blíži,
s nádejou svätého vykúpenia, spoznávam sa na kríži.
Už ma čaká moment pravdy, už ma čaká veľký súd,
napáchal som toho haldy, už strácam všetok pud.
- pud sebazáchovy.
Je tu dobre, teplo, krásne, nechcem sa späť vrátiť,
život v tele mi už hasne, ale nechcem ju stratiť.
Danielin nárek v diali cítim, robím kroky späť,
prestať tak s pitím, vrátil bich sa hneď.

Zrazu veľká sila ma uchopila a po dlhej púti stovky kilometrov krátkym tunelom, otváram oči. V tom momente neviem kde som. Nebo? Peklo? Vedľa mňa na posteli sedí a plače môj anjelik. Drží ma za zoslabnutú ruku. Všade vôkol pobehujú ženy v bielom. Až prísny pohľad ďalšieho muža v bielom plášti, vlastne primára, ako som si prečítal na vizitke, ma presvedčil, že ležím na ARE. Čo znamená, že žijem! V tom momente keď som si to uvedomil, chcel som objať Danielu, ale káble trčiace z môjho tela mi to nedovolili. Hneď na to upadám do kómy. Po týždni urputného zápasu o holí život sa preberám znovu na izbe. Tento krát však na Internátnej u seba. Respektíve aj sám v sebe. Neviem ako som sa sem dostal, neviem ako som opustil nemocnicu, neviem kto ma po prezliekal, neviem kto sa o mňa celý čas staral, ale asi znovu za všetko vďačím Daniele. Bože, nebiť jej tak už tu možno niesom. Z úvah ma vytrhol uprený pohľad. Vtedy som si uvedomil, že ona je tu celý čas so mnou a dáva na mňa pozor. S klopil som zrak a nevedel čo povedať. To ticho trvalo veľmi dlho, pripadalo mi to ako by ubiehali celé hodiny bezo zmeny bez akéhokoľvek náznaku uplynutia čo i len jedinej sekundy. Pozbieral som teda odvahu, napokon čo iné mi už zostávalo, a začal rozprávať. Už som nemohol to peklo dlhšie v sebe nosiť.