Niekto povedal alebo som niekde prečítal, že človek je pútnikom na zemi. Putoval už od nepamäti. V škole sa učíme o sťahovaní celých národov.
Aj naši slovenskí predkovia boli takýmito pútnikmi. Život v Hornom Uhorsku, dnešnom Slovensku bol veľmi ťažký. Nebolo kde zarobiť na život a zem bola neúrodná. Nemali zaistenú slobodu, ako národnú, tak ani hospodársku, kultúrnu a náboženskú. Museli ťažko pracovať ako neslobodní na panskom. Zažívali mnohé príkoria a krivdy. Len horko-ťažko živili svoje početné rodiny. Ťažký život ich poslal zo svojich domovov na ďaleké cesty, ako pútnikov, hľadajúcich nový život. Človek na cestách, zvlášť neznámych a neschodných sa často stratí alebo zatúla. Tak sa z pútnika môže ľahko stať tulák. V minulosti aj dnes poznáme mnohých tulákov, ktorí nemajú cieľ života. Naši slovenskí predkovia neboli takýto tuláci, bez cieľa. Oni mali pred sebou jasný cieľ. Vedeli čo hľadajú. Vedeli aj kam idú. Mali aj svojich vodcov, farára a učiteľa, ktorí dbali aby sa na ceste nestratili a aby šťastne prišli do cieľa. Aby s námahou ale šťastne našli svoj nový dom, novú vlasť, nový život.
A tak prišli sem, na dolnú zem. Založili nové obce, dediny. V roku 1802 aj našu peknú Kovačicu. Budovali nové domy. Zo začiatku len malé domčeky. Vybudovali novú školu a kostol. Usilovne pracovali a svojou usilovnosťou a statočnosťou vybodovali pre nás, svojich potomkov, slušný a slobodný život. Pavel Sklenár.