Nezostala mi iná možnosť ako spoliehať na dôveru medzi nami. Potom som zaspal hlbokým spánkom. Na ďalší deň presne v desať nula nula sme stáli pri prístroji.
Veľavýznamným pohľadom som prebehol po všetkých ľuďoch v miestnosti, a potom som stlačil kláves Enter. Na zariadenie, ktorého konštrukciu navrhla Daniela, bola pripojená len žiarovka. Tá mala indikovať vytvorený elektrický prúd zo vzniknutej energie. Zariadenie bolo tak dômyselne urobené, že nech ho poskladal ktokoľvek a kdekoľvek, zo súčiastok hoci aj marťanskej výroby, vždy si pýtalo môj kód. Daniela je proste hlavička. Totižto títo vedci čo tu boli s nami, ho mali poskladané hneď v ten deň ako mi prvý krát zmizla dokumentácia ale kód bol pre nich neľahkou úlohou. Koniec koncov tvoril som ho asi týždeň. Demonštratívny pokus bežal prvé sekundy, keď sa začala päťsto wattová žiarovka rozsvecovať. V momente keď mal počítač po dosiahnutí maximálnej dávky energie, prepnúť obvody už iba na meranie, začala sa deštrukcia priestoru. Pomaly z miesta kde sa indukoval vývin energie sa začal priestor deformovať. Tie prekvapené pohľady stáli za to. Hmota naberala nové tvary, podľa predstáv každého pracovníka. Teda každý to videl inak, tak ako chcel a mal. Preto prvý vedec okamžite vzal nohy na plecia a v domnienke, že je prenasledovaný príšerami z dimenzie X ako v nindža korytnačkách, utekal kadeľahšie. Ďalší dvaja sa začali modliť lebo videli príchod Ježiša Krista. Plukovník začal rozhadzovať rukami do vzduchu, akoby vydával rozkazy, pretože videl armádu nepriateľov. Daniela pozerala s vyvalenými očami do toho divného miesta zmeny hmoty, ktoré sa stále zväčšovalo. Keď som však zbadal ako strážny vojaci začínajú nabíjať zbrane a podaktorý už aj bezhlavo vystrelili okolo seba, vzal som Danielu za ruku a utekali sme smerom k dverám. Všade zavládol obrovský chaos. Hmota mutovala obrovskou rýchlosťou a zo všadiaľ sa ozývala streľba, krik, náreky. Čo sú to len za ľudia, keď vidia také veci, že musia kričať strachom a vraždiť – prebehlo mi hlavou. Na Daniele som videl, že nie je v poriadku. Nekomunikovala so mnou, stále sa obzerala, občas usmiala a neustále si niečo opakovala. Nerozumel som čo hovorí, lebo aj moja koncentrácia sa už strácala. Sem tam sa mi blyslo niečo pred očami, ale musel som odolať obrazom vlastnej logiky a svedomia. Teraz bol základ dostať sa čo najďalej od nášho vezenia, alebo sa skryť aby nás nezastrelili. Našťastie prísun energie som zariadeniu nadstavil na dvadsať minút. Už len dúfam, že sa samé nezdeformuje a nespôsobí záhubu celého sveta.