Nemáme však čas na snívanie. Musíme ihneď odísť lebo vynález už prestal pracovať presne v čase ako som ho nadstavil. Tak veľmi som sa bál o Danielu, aby nepodľahla nejakej divnej vízii a nezbláznila sa, alebo ešte horšie nezačala v danom časopriestore žiť. Chvalabohu mám dobré dievča. Zistil som, že sa nachádzame len kúsok od vstupných dverí. Hneď sme sa vyparili do okolitých lesov. Všetko sa dialo ako som predpokladal. Než sa každý stihol spamätať ubehla hodina. Než sa zmobilizovali bola preč ďalšia hodina. Pochopiteľne keďže nevedeli čo sa vlastne udialo tak nahlásili prepad. Totiž niektorý vojaci sa vo svojich vidinách postrieľali navzájom. Kamery podľahli tiež zmene priestoru a času a preto počas svojej premeny na iné objekty nesnímali celkom nič. V hlásení o prepade sa preto zmienili o práci absolútnych profesionálov. Začali predpokladať, že teraz sme už niekde ukrytý a už nás nikto v živote neuvidí živých. Ale pod lampou býva najväčšia tma. S Danielou sme sa ukrývali v okolitých lesoch a nie v nejakej vzdialenej krajine. Prostredie tu bolo krásne ale potrava sa ťažko zháňala. Raz sa mi dokonca podarilo uloviť srnu. Väčšinou sme však žili z lesných plodov, malých hrabošov a húb. Počasie sme mali pokojné. Počas tých troch týždňov nám zapršalo len raz. Aj to deň predtým ako sme narazili na prvé známky civilizácie. V tom daždi sme si oprali šaty. Inak to bol Danielin nápad. Takýto život sa nám začal aj pozdávať. Mali sme pokoj a kľud, nikto nás neotravoval, nad ničím a nikým sme sa nemuseli rozčuľovať. Teda, hlavne ja som sa nemusel rozčuľovať. Daniela ma vždy iba krotila a upokojovala. Ale stále sme boli na nepriateľskom území. Dorazili sme nenápadne v noci do malého prístavného mestečka. Nemali sme kam ísť tak sme celý týždeň len sedeli s rôznymi chudákmi na námestí a žobrali peniaze. Oblečenie sme už mali tak zničené, že nás nikto nepodozrieval. Ani sa nás nikto neopýtal kto sme, čo tu robíme, odkiaľ sme. Pracovať sme nemohli, to by od nás pýtali doklady. A nastal by zrejme možný problém, lebo sme ich nemali. Tak sme to vyriešili žobraním. Sťažovať sme sa naozaj nemohli. Dostali sme viac peňazí a jedla ako keby sme boli pracovali. Konečne po týždni sa nám naskytla príležitosť. Každý mesiac z miestneho prístavu vyplávala nákladná loď vyvážajúca tovar do východnej Európy. Mala cieľový prístav na jednom polostrove v Čiernom mori. Podarilo sa nám pod rúškom tmy sa vpašovať do nákladného priestoru lode. To bola plavba! Dvadsaťpäť dní v príšernom smrade z nejakých lacných konzerv.