Momentálne som už bol od Danieli asi jeden meter, keď ako vtedy, aj teraz otočila hlavu smerom ku mne. Nechápavo hľadela kto je to so mnou. Stačil však okamih a vymenili sme si pohľady. Uchopil som tú otravu, čo prišla so mnou za ruku a natrčil jej ju oproti Daniele. - zoznámte sa – prehovoril som pokojným hlasom – toto je moja snúbenica Daniela a Ty si...?
- ja, ja, ja som – ledva sa vykoktala – ja som ale krava – dodala sebaisto.
- tak, milá krava –oslovil som to prekvapené stvorenie – smieme Ťa pozvať na kávu, alebo zmrzlinu? Či vy radšej seno alebo takú šťavnatú trávu či niečo tvrdšie napríklad repu ? A to už som trafil klinec po hlavičke. Bledučká blondínka s modrými očami najprv očervenela ako paprika, a potom začala blednúť ako stena. Dúfam, že neodpadne – prebehlo mi hlavou. Ale nie, vydržala. Slušne sa ospravedlnila za svoje správanie, popriala nám pekné zásnuby, dlhý, šťastný život a odišla. Pozreli sme sa s Danielou na seba, a začali sa uškŕňať. Samozrejme zásnuby som si len vymyslel, ale to Daniela predsa vedela. Určite by bola veľmi rada keby som ju požiadal o ruku, a aj ja osobne by som si to prial, ale nedostatok financií nám to nedovoľoval. A okrem toho sme sa dohodli, že najprv si skúsime život vo dvojici aspoň pár rokov ako druh a družka, aby sme mali možnosť sa spoznať po všetkých stránkach. Zatiaľ som bol veľmi spokojný a myslím si, že aj ona. Ale človek nikdy nevie čo bude zajtra. Tak ako vtedy po prvý krát, aj teraz sme sa vybrali na prechádzku popri Dunaji. Rieka tiekla pomáli, váhavo, akoby na niečo čakala. V jej mohutnom toku sa zrkadlila minulosť, súčasnosť, budúcnosť. Dalo sa v nej listovať ako v knihe, a práve tá skutočnosť ma znepokojovala. Vo vzduchu bolo niečo cítiť a ja som nevedel čo to je - uvažoval som na hlas.
- čo Ťa poznám tak to bude pravda - povedala
- práve toho sa bojím – odvetil som
Chvíľu sme kráčali mlčky vedľa seba, potom som opäť prehovoril.
- vieš ako som vravel, že kto má veľa, chce mať ešte viac...
Nestihol som ani dopovedať čo som chcel keď nás obstúpila trojica urastených borcov s revolvermi v rukách. Boli to profesionáli, to mi bolo hneď jasné, pretože z pohľadu okoloidúcich to vyzeralo ako by sme boli jedna veľká partia a nie ako prepadnutá dvojica. Nikto nám nevenoval ani trochu podozrivého pohľadu.
- slečna pôjde s nami – povedal jeden z trojice, a priložil Daniele revolver pod rebrá, čím ju prinútil k chôdzi v pred.
- to teda nie! – vykríkol som.
Ten čo stál pri mne, veľmi dobre odhadol môj úmysel.