– znela sucho odpoveď.
- kam letíme ?
- do vlasti.
Už som sa trochu prebral a podľa nápisov vo vnútri som pochopil v akom lietadle sme. Sme v tom špeciáli čo dnes odlieta zo Slovenska do najmocnejšej krajiny sveta so svojím vládcom na palube. Vtedy mi to zapálilo. Prezident najvyspelejšej zeme sveta neprišiel rokovať ale kradnúť rozumový potenciál. To sa na nich podobá. Daniela otvorila oči. Silno som ju objal a pobozkal na ústa. Drak sa iba uškrnul. Holúbkovia ale sa ľúbia. Tak by som tú mladú pomiloval až by sa z toho zbláznila – prebehlo mu hlavou. Otvorili sa dvere a vstúpila do vnútra letuška.
- prinesiem vám niečo na jedenie alebo pitie ? – spýtala sa. Opäť som zostal zaskočený. Sme zajatci alebo hostia ?
- nie ďakujeme – odvetil som.
- a pani ? – spýtala sa letuška.
- nie ďakujeme – opäť som odvetil. Drak si potom niečo objednal a letuška zmizla v útrobách lietadla, tak ako aj prišla. To, že sme zostali hladný bol môj jasný zámer. Náhodou nás znovu nakŕmia uspávacími práškami alebo sérami pravdy. A čo sa potom stane keď nás nebudú potrebovať? Odstránia nás. Neuvedomil som si, že keby nás chceli napichať rôznymi látkami, tak to urobia či sa nám to páči, alebo nie. A keby nás chceli zastreliť tiež to urobia bez akéhokoľvek spytovania sa. Zmena nadmorskej výšky mi asi udrela na mozog. Ani som si nevšimol kedy Drak dostal jedlo. Na takého grobiana, akým bol mal veľmi vyberavé spôsoby. Daniela sa ku mne pritúlila. Oprel som si o ňu hlavu a zadíval sa von oknom. Videl som len mraky ako sa míňajú okolo. Nemal som ani potuchy kde sa práve nachádzame, alebo aspoň v akej sme výške. Zamyslel som sa. Vie vôbec najmocnejší prezident sveta, že má na palube takých pasažierov? My síce môžeme byť v prezidentovom špeciáli aj s prezidentom na palube, ale on nemusí o nás vedieť. A je to vôbec ten špeciál ktorý si myslím, že by to mal byť? No neviem. Poobzeral som sa dookola. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sme boli niekde inde ako som si myslel. Drak sa tváril ako vždy. Nezúčastnene. Ktovie nad čím môže taký človek ako on premýšľať. Asi len nad tým ako koho oklamať. Dvere na palube sa opäť otvorili. Nevenoval som im žiadnu pozornosť. Daniela ma drgla s lakťom pod rebrá. Otočil som hlavu a zistil som, že moje predpoklady sú potvrdené. Pred nami stál sám najvyšší. Neveril som vlastným očiam. Stál tam v elegantnom saku a s klasickým úsmevom. Vedľa neho postával z každej strany bodyguard.
- dobrý deň – úctivo nás pozdravil prezident.
- dobrý – odvetili sme s Danielou naraz.
- predstavovať sa nebudem, pretože ma určite poznáte.