Len sa pousmial a priateľsky ma potľapkal po pleci. Nás potom naložili do vojenského vrtuľníka. Samozrejme dostali sme ďalšiu dávku omamnej látky. S cesty sme si nič nepamätali. Prebral som až na zatrasenie mojím telom Danielou. Ležal som na manželskej posteli a Daniela sedela vedľa mňa.
- Daniel, – prehovorila ku mne – je tu nádherne, ale je to vezenie. Všade v celom dome sú vojaci, čo nás strážia.
- to teda nie je Bohviečo – poznamenal som.
- Mali by sme zistiť situáciu a naplánovať ďalšie kroky – Daniela hovorila tlmeným hlasom. Počítala totiž s odpočúvaním a sledovaním kamerami.
- OK, poďme na prieskum –doložil som.
Keď sme sa chceli postaviť a ísť sa poprechádzať po dome a okolí. Niekto zaklopal na dvere spálne. Vstúpte – povedal som. Vo dverách sa objavil vojak.
- dovoľte aby som sa predstavil – prehovoril vojak. Som doktor plukovník John R. McCone, váš priami nadriadený a neslušne povedané aj dozorca. A slušne povedané, opatrovateľ.
- teší nás – povedal som – my sa asi predstaviť nemusíme.
- nie to netreba. Poprosil by som vás najedzte sa a o hodinu sa stretneme v laboratóriu, kde vás oboznámim s ďalšími skutočnosťami. Vojaci vás odvezú. Zatiaľ dovidenia.
- dovidenia – odvetila iba Daniela, ja som to len tak zamrmlal popod nos. Po hodine stojíme v laboratóriu. Plukovník bol s nami. Také perfektné laboratórium bolo vždy naším snom. Daniela mala na mysli to isté, to bolo vidieť z jej pohľadu.
- K dispozícii máte čokoľvek z nášho skladu, aby ste postavili vaše zariadenie na vývin nekonečnej energie – oboznámil nás s našou povinnosťou plukovník. Tak sme sa dali do práce. V sklade nám odmietli vydať čokoľvek iné ako sme naozaj potrebovali. To ma trochu zaskočilo. Až teraz mi to zapálilo. Oni vedia o nás absolútne všetko. Dokonca aj o našej práci. Všetko je tu pod dohľadom kamier a ozbrojených vojakov. Na vojakoch som si všimol, že ani jeden nemá menšiu hodnosť ako poručík. Sem teda musia prúdiť iné peniaze. Deň ubehol ako voda. Zariadenie bolo na svete. Večer som si ľahol s Danielou do manželskej postele. To bola paráda. Veľká, obrovská posteľ len pre nás. Škoda, že sme pod drobnohľadom očí kamier a odpočúvacej aparatúry. Nakoniec to nebola až taká veľká vada ako sme si s počiatku mysleli. Naši strážcovia sa mali do rána na čo pozerať. Ďalší deň ubehol a všetky prípravy boli hotové. Stačilo len zatlačiť na kláves Enter. To som odložil na ďalší deň. V hlave som mal plán, ale nenašiel som spôsob ako s ním oboznámiť Danielu. Povedať som jej to nemohol. Tej noci som urputne uvažoval.