Vtáčatka nezbedne vyspevovali po slnkom zaliatych vrchoch a prvé jarné kvietky čochvíľa vykukli spod ešte kde-tu sa rozvaľujúcich drobných kôpok posledného bieleho snehu. Svet sa prebúdzal k niečomu neuveriteľne krásnemu a zázračnému, ožíval farbami jari...
V maličkom mestečku, kdesi pod horami, kde mesiačik vstáva s pohľadom sťaby na rajskú záhradku a kde sa hviezdičky každučký večer kúpu v ligotavých vlnkách tých najčírejších vôd, tam v tej krajine zázrakov a nekonečnej Božej lásky uzrelo svetlo sveta malilinké, drobnučké a krehké stvorenie – dievčatko s hlbokými modrými očkami, šibalským úsmevom a srdiečkom plným najroztomilejšieho ľudského citu – lásky, ktorú už od prvej chvíľočky túžilo rozdať všetkému a všetkým...
Bolo že to radosti, bolo že to slávy v celej rodinke, veď je to predsa dcérenka, po ktorej otecko i mamička tak veľmi túžili a o ktorú tak úpenlivo prosili samotné nebesá. Izbička sa naplnila akýmsi zvláštnym, tajomným svetlom a pri kolíske sa znenazdajky objavili tri roztomilé starenky. Každá z nich držala v dlaniach akýsi malilinký darček a čosi šepkali dieťatku do uška. Všetko si smel vypočuť len malý anjelik, ktorého poslal sám Boh, aby naveky strážil všetky jej kroky. Prvá z nich odovzdala dieťatku večnú a krásnu lásku a pridala k nej nehu, pokoj a nekonečnú istotu, že neubehne ani okamih, čo by nebola milovaná. Druhá jej vložila do srdiečka nádej, vďaka ktorej prežije v pokoji všetky dni pozemského života a naplní tak svet krásou. A tretia pani len nežne pohladila dušičku a odovzdala jej neochvejnú a nepremožiteľnú vieru, ktorá jej pomôže vo chvíľach bolestí, smútku a ťažkostí vytrvať v konaní pozemského dobra...
Malá princeznička prijala s láskou všetky krásne darčeky a už len pokojne a sladučko zaspinkala. V kúzle čarovnej mesačnej noci ju anjelik zobral na svoje ochranné krídelká a za svitu nezbedných a neposedných hviezdičiek jej ukázal všetko, čo ju na tomto krásnom kúsku zeme čaká. S úžasom sa mohla pokochať nádhernými čistinkami na okraji lesa, kde sa žblnkot čírych vôd miešal s tichučkým spevom vtáčatiek, ukrývajúcich sa v tôni vysokánskych starých borovíc, kde sa nebesá odrážali v lupienkoch spinkajúcich kvietkov, ktorých uchvacujúce vône roznášal vetrík po celučkom kraji. V objatí páperových obláčikov sa spolu potešili nad nevinnou hrou malého ježka so zajačikmi, vypočuli si orchester usilovných včeličiek, a za šumu krídel motýľov sa spokojne vrátili späť do páperových periniek.