Obaja dobre vedeli, že to bol iba maličký kúsoček všetkej tej nádhery, ktorá tu na dievčatko netrpezlivo, ale pokojne čaká...
Hneď bolo všetko krajšie a veselšie : otecko sa nevedel vynadívať na svojho najdrahšieho anjelika a pri dubovej kolíske dokázal presedieť hoci aj celú noc, len aby jeho drobčekovi nikdy nič nechýbalo. Slzičky zotrel z líčok azda ešte skôr, než sa vykotúľali a drobulinkých očiek, perinky ohrieval vlastným dychom..., jednoducho miloval to najnežnejšie, čo mu nebesá darovali, všetkou svojou láskou.
Mamička zas bola pre bezbranné dieťatko všetkým vo všetkom. Nebolo okamihu, kedy by spustila z kolísky, čo i len na kratulinký okamih zrak. Jediné pokojné zaplakanie a už si svoje jediné dievčatko s láskou túlila v náručí, jediná slzička a už jej srdce zvierali obavy o zdravie najdrahšej bytosti...
Nad menom sa nikto dlho netrápil a všetci sa jednohlasne zhodli, že to mamičkine jej pristane najlepšie. A tak dievčatko rástlo v pokoji a harmónii rodinného kruhu, kde nikdy nechýbalo porozumenie, pokoj, istota a nekonečná, čistá a krásna láska. Proste ideálna rodinka, sťaby vystrihnutá z tej najkrajšej rozprávky. Ani sa nenazdali a dievčatko, držiac sa mamičkiných teplučkých dlaní zvládlo prvý nesmelý, roztrasený krôčik a potom druhý, tretí.. Iba slzy na mamkiných lícach vedeli dostatočne vyjadriť a opísať to šťastie, keď v drobulinkých ústočkách zacengal prvý bielulinký zúbok. Raz uprostred noci, keď dieťatko nechceli navštíviť krásne a pokojné sníčky a keď sa s anjelikom strážnym hrala roztopašné detské hry, zaznel s postieľočky akýsi zvláštny hlások. Jediné slovíčko, ktoré dokázalo obrátiť svet naopak...“Mama, mama, mama...“ sa donekonečna rozliehalo tmavou izbietkou a len slzy šťastia vedeli opísať najzázračnejšie tajomstvá detských ústočiek...
Čas nedokáže zastaviť ani ten najprefíkanejší kúzelník a tak sa čochvíľa dievčatko vybralo prvý krát, ustráchane sa držiac maminej ochrannej ruky, na miesto, ktoré ju malo najlepšie naučiť správne kráčať životom – do milovanej školy. Svet bol ešte tajomnejší, než kedykoľvek predtým, mnohé veci, dovtedy zahalené rúškom záhadných a nevysvetliteľných javov sa razom stávali zrozumiteľnejšie i keď pre detské srdiečko ešte vždy celkom jasné. Písmenká často behali po stránkach ako roztratené ovečky po zelených grúňoch a nie vždy bolo jednoduché zahnať ich do správneho košiara. Ale čas všetko vyriešil a tak si už dievčatko mohlo prečítať rozprávku na dobrú noc aj bez oteckovej pomoci a mamička sa už nemusela báť poslať svojho anjelika na drobné nákupy...
Lenže šťastie nemôže asi trvať naveky...V jeden krásny letný deň, keď slniečko túžilo rozdať svetu azda všetko svoje teplo a všetky deti si s radosťou užívali dlho očakávaných prázdnin sa otecko nevrátil, tak ako každý deň z práce.