Miesto neho zazvonil pri dverách akýsi vysoký, starší pán a.. Mamička dlho do noci sedela bez slov v kuchyni a slzy jej oči hovorili za všetko...
Bola to prvá oteckova noc v nebi.. Vtedy sa mi to zdalo také krásne, že je teraz tak blízko anjelov, o ktorých vedel vždy pútavo a pekne rozprávať, ale pocit, že tam zostane navždy naplnil aj moje oči dlhými nocami, bez snov, ale plné sĺz a bolesti.. Svet sa mi rúcal priamo pred očami a všetko to krásne, čo malo pre mňa ešte pred pár dňami cenu sa stávalo čímsi veľmi vzdialeným pre moje srdce. Plač a trápenie sa stávali mojimi každodennými spolupútnikmi a smútok bol môj jediný ozajstný priateľ...
Ale čas všetko zahojí a zacelí každučkú ranu a i keď spomienky človek nedokáže vymazať, predsa sa mi podarilo aspoň trošička zabudnúť. V tej dobe som mala jedinú ozajstnú priateľku, ktorej som sa smela zveriť skutočne úplne so všetkým a ktorá ma vedela nadovšetko pochopiť i potešiť – moju najmilovanejšiu mamičku. Hoci to mala so mnou neraz veľmi ťažké a vynaložila nemalé úsilie na to, aby som sa mala v živote čo najlepšie a ja som jej občas vedela veľmi ublížiť, stále ma obklopovala a i naďalej obklopuje jej nekonečná a jedinečná láska, akou len môže matka milovať svoju dcéru. Nejako sa mi podarilo „preskákať“ základnú školu a stála som pred otázkou : „Čo ďalej?“ Rozhodnutie nebolo vôbec jednoduché a ľahké a pravdupovediac by som bola najradšej so všetkým skončila a odišla kamsi ďaleko, lebo moje srdce a moja duša si potrebovali trošička oddýchnuť a načerpať nových síl, ale bola to opäť mamička, ktorá mi dodala istotu, že možno aj malé a zdanlivo bezvýznamné veci a skutky majú svoj neopakovateľný a jedinečný význam. A keďže učenie mi našťastie celkom dobre išlo, prihlásila som sa na toto gymnázium. A aj keď ma teraz asi mnohí nepochopia, som šťastná.....
Človek potrebuje v živote ľudí, na ktorých sa smie kedykoľvek spoľahnúť, niekoho, komu sa môže s čímkoľvek zveriť a on to pochopí. Ozajstné priateľstvo som našla až tu a aj keď je táto škola občas veľmi náročná a človek má niekedy chuť zbaliť sa a všetko zavesiť „na klinec“, treba vytrvať!!! Moja mamička to nikdy nemala ľahké a preto chcem aj ja sa postarať o jej šťastie, keď raz bude nadovšetko potrebovať moju pomoc. A myslím, že nikto netúži vidieť tých, ktorí mu darovali všetko na svete smutných...
Život nám dáva spoznávať svoje tajomstvá a zázraky často veľmi netradične, no veľmi krásne a nepochopiteľne.