Hurá! Konečne som zmaturoval! Prestali otázky typu: „ Čo je nového v škole? Už si sa pripravil do školy? Choď sa učiť!“ Nastal čas sladkého nič nerobenia. Ráno vstanem, pôjdem do roboty a z roboty sa vrátim s hlavou nezaťaženou ďalšími úlohami. Sadnem si pred telku a budem oddychovať. Bude to krásny a bezstarostný život. Ozaj, ale kde budem pracovať? Veď inzerátov ponúkajúcich dobre platené miesta je tak veľa, že je až ťažko si z nich vybrať. Veď sa mi stačí pozrieť na niektorých ľudí, ktorí berú 2 alebo až 3 platy mesačne, prečo by som ja mal byť iný?!

Začalo sa horúčkovité vyberanie tých najlukratívnejších inzerátov. Ako prvé som si vybral miesto riaditeľa v banke. A tak sa ráno poberám z domu slušne oblečený, ako sa na budúceho riaditeľa banky patrí, so stiahnutým žalúdkom a s diplomatkou, v ktorej je vysvedčenie a životopis a samozrejme pero na podpísanie zmluvy, klopem na dvere osobného oddelenia. „Dobrý deň prajem. Prišiel som na inzerát ohľadom vami ponúkaného zamestnania.“

„Milý pane. To máte smolu. To miesto už bolo dávno obsadené. Viete dostal ho švagor nášho generálneho riaditeľa.“

„Tak potom nič. Ďakujem, dovidenia!“

Prvý neúspech ma však nemôže nijako odradiť, veď ešte mám z čoho vyberať. Zamierim na ďalšiu adresu. Opäť ma však niekto predbehol. Tento raz to bola dcéra personálnej riaditeľky firmy. Skúšam šťastie znovu a znovu stále s rovnakým výsledkom. Vždy ma totiž predbehol niekto, kto mal „lepšie“ vzdelanie a skúsenosti ako ja. Začínam mať pochybnosti, či to všetko bolo v rámci fair - play. Nakoniec sa však nič také hrozné nestalo. Nemusím aspoň ráno vstávať. Pôjdem sa zaevidovať na úrad práce, veď z podpory nie je problém vyžiť. Ožením sa, budem mať veľa detí a z rodinných prídavkov si budem žiť ako kráľ. Veď či na tom záleží, že rodičia investovali do môjho vzdelania neuveriteľné množstvo peňazí?.