Vážený pedagogický zbor, drahí rodičia, milí hostia.


Kto z nás si už za svoj život nepovedal: „Kedy už budem veľký, kedy už budem dospelá !?“

Sledujete 26 párov očí, ktoré práve dnešným večerom vstupujú do radov maturantov a vzďaľujú sa tak bránam najkrajšieho obdobia života, detstvu.

Každý z nás má naň nespočetne veľa spomienok. Iste sem patrí aj tá, keď sme po prvý krát nesmelo vkročili do majestátnej budovy nášho gymnázia a nejeden z nás mal pocit, že sa tu najmenej stratí.

Ale na koniec sme to zvládli, celých tých dlhých a náročných 8 rokov. Teraz sme tu, v poslednom a rozhodujúcom ročníku. V máji nás čaká maturita – skúška, ktorá znamená vstup do vysnívaného sveta dospelých. Je ale otázkou, či skúškou dospelosti naozaj dospejeme. Veď naši rodičia v nás ešte vždy vidia to malé dievčatko, či chlapca, ktorí ešte nemajú poňatia, čo je to skutočný svet.

Mami, oci, vy ste tu dnes s nami a určite ste hrdí na to, že vaše dieťa tu stojí pred vami rozhodnuté kráčať ďalej samo, aj keď pre vás asi vždy ostane dieťaťom. Stojíme tu, no vieme, že bez vašej starostlivosti, trpezlivosti, cenných rád a nekonečnej rodičovskej lásky, by sme to nedokázali. Preto vám, drahý rodičia, patrí naša najväčšia vďaka.

Ďakujeme tiež pani profesorkám a pánom profesorom, ktorí sa celých osem rokov snažili pripraviť nás na vstup do života, a my sme sa im často oplácali neporiadnosťou, študentskými výstrelkami, či aroganciou. Osobitné „ďakujeme!“ smeruje nášmu triednemu, pánovi profesorovi Staňovi, ktorý s nami zažil možno viac zlého, ako dobrého a je nám ľúto, že si to uvedomujeme až takmer po ôsmich rokoch, za ktoré nám on venoval nespočetne veľa voľných chvíľ a snahy vychovať z nás slušných ľudí pripravených na život.

Ale teraz už skúsme zabudnúť na všetko zlé čo bolo a verme v dobré ukončenie štúdia na tejto škole, čo bude pre každého určite znamenať naša úspešná maturita.

Neostáva mi už nič iné, ako zaželať vám všetkým príjemne prežitý večer a dobrú zábavu.