Posledné dni sú také zvláštne. Tieto zážitky nie sú bežné, sú citovo náročnejšie, ťažšie. Čím krajší deň, tým väčšia melanchólia po ňom, čím ďalej priateľ odchádza, tým viac to bolí. Čas… Hrá proti nám. Vlastne od je tu pánom, veď to poznáme všetci; „po čase“, „je to otázka času“, časom sa to vyrieši“, „čas sú peniaze“… Čas je všetko, čas sme my, náš pokrok je však pomalý a zdĺhavý, náš vývoj nepatrný. Za chvíľu… tu už nebudem a ani nestihnem povedať všetkým ľuďom, čo pre mňa znamenali. Poistenie? Jedine smrť je istá v živote dočasnom – ľudskom, zomierame všetci, práve teraz, tu neustále. A lúčiť sa s tak dôležitou súčasťou tohto krátkeho zlomku existencie, ako je priateľstvo, bolí práve teraz najviac. Teraz, keď sa končí môj stredoškolský život. Všetky tie tváre, tie mená odídu a možno raz budem chcieť, no nespomeniem si. Zmena je život, zmena je ťažká, tak život je ťažký. Zmena priateľstva je žiaľ nevyhnutná. Práve to pociťujem a zažívam tú bolesť. Nevládzem, trpieť, nechcem, tak snáď vydržím, možno si len pár krát poplačem a…pochopím…čas. A hviezdy? Tie sú so mnou, no nepatria mne. Nie tak, ako priateľstvo.
Posledné dni sú také zvláštne…


Venované priateľovi.