Bývam a žijem vo svojom skromnom domčeku v Meste snov 2 s mojou milovanou manželkou a piatimi deťmi. Opíšem Vám ako vyzeral jeden krásny deň u nás doma. . Je ráno.. Pol piatej a moja manželka Jožinka už vstáva. Vždy počítam s tým že ma o šiestej zobudí. Pripraví raňajky .. dá sa trochu do poriadku predtým než ju vidím. Nikdy som ju nevidel odlíčenú tak dbá na to aby sa tak nikdy nestalo. Vraj by sa všetko zmenilo. Síce ju nechápem ale keď inak nedá.. Je šesť hodín a mňa zobudila vôňa peroxidu ktorý si Jožinka kydá na hlavu. Dojdem do kuchyne a pozriem sa na moje vodotesné hodiny... (sú od Vietnamcov takže nepochybujem o ich kvalite) pol ôsmej. Nie.. „Jožina ! Ty si ma nezobudila....prečo? Teraz nestihnem odviesť deti do školy...“ I utekala Jožina za svojím manželom Demeterom. Bol som celý rozzúrený a ... nevnímal som tie keci čo mi vraví. Rýchlo som sa obliekol...
Stále som si tuho opakoval. „ Vezmi si dve iné ponožky.. zabudni si svačinu.. zabudni kde sú kľúče od auta ... zakopni na prahu a naraz si palec na nohe...“ Na nič som dúfam nezabudol.. Po dlhom hľadaní kľúčov som nasadol do auta.. Jožina ich zase dala Eugenovi nech ich postráži kým budem v krčme.. Naštartoval som tú starú dodávku z reklamy na lepidlá od firmy Henkel a .. ona nič. Moje tri zúfalé deti mi držali nôž pri hlave .. (cez prázdniny boli na zjazde anarchistov a skinov. ) Vyhnal som ich von.. hádam to nejako roztlačíme. No môj prvorodený syn sa neudržal a.. tak mi zostali dve deti. Tak sme roztlačili auto no ale nedošlo nám že by bolo dobré keby v ňom niekto sedel a začal šoférovať.. tak moja dodávka sa spustila dole skalnatým svahom.. a skončila v čističke.. No krása... ale spomenul som si na to staré rogalo ktoré máme stále na povale.. Vyhnal som poň moje deti.. ja som vedel prečo ich chcem mať päť. ;-)
Deti a aj ja sme už síce dve hodiny meškali ale nevadilo nám to. Veď cesta pešo trvá 15 minút.. ale načo si odierať nohy.. Tak všetci traja hop na rogalo a hurá do školy.. Tak deti som udrel po rukách rovno nad školu a ja som si pohodlne cestoval do mojej firmy na výrobu toaleťáku. Začiatočná bilancia dneška je : Narazený palec, možno dve mŕtve deti a zničené transparenty za 50 000 .. no už chápem že život za niečo stojí.. Dorazil som teda do firmy s dve a pol hodinovým meškaním... veď som predsa šéf ...môžem si to dovoliť. Ale matne si spomínam že tu dnes bola kontrola... a že som mal uzavrieť obchod s výnosom dva milióny.