Toľko aj z histórie, pokračujeme ďalšími správami...“ Zostal som bledý ako stena, ničomu som nerozumel. Niečo ma začalo ťahať ísť sa pozrieť von. Prehodil som cez seba kabát a vybehol som za dom. Manželke som ani neodpovedal na otázku, kam som sa vybral. Obišiel som ju ako keby ani nebola moja. Vykročil som rovno na dvor. Necelých desať metrov stál oproti mne mohutný biely vlk s čiernym pásom na chrbte. Oči sa mu leskli jasným úmyslom...

O tri týždne

Cestu do nemocnice využila moja žena hneď na dvakrát. Prišla ma navštíviť, a spraviť si tehotenské testy. Ja ležím na lôžku, už som mimo ohrozenia života. Ešte si ma nechajú pár dní na pozorovanie. Vďaka predtuchám som vedel, že budeme mať potomka. Manželka mi to len potvrdila pozitívnym testom. Už je v tretom mesiaci. Stihli sme to ešte pred mojím odchodom do Moskvy. Ešte nikdy som sa necítil šťastnejší ako teraz. Žena si sadla vedľa mňa na lôžko.
- miláčik, prezraď mi čo sa Ti stalo v ten večer, – oslovila ma, - mala by som to vedieť.
- nič, lekárske správy hovoria jasne. Kolaps. Totálny výpadok vedomia spojený s dočasnou stratou pamäte. – odvetil som.
- len tak, z ničoho nič. - nie, z ničoho nič, ale z prepracovania. Dva mesiace som makal šestnásť hodín denne. Voľno som mal iba v nedeľu. Vtedy som robil osem hodín. Na montáži som dvíhal ťažké bremená. Vonku bolo stále mínus. Okrem toho som bol dva mesiace bez Teba. Nestačí to?
- keď ja sa o Teba tak bojím.
- nemáš sa čoho, už to nebudem tak preháňať. – utešil som ju.
Ale iba ja viem ako to bolo. Doteraz ničomu nechápem. Všetko sa udialo akoby naozaj. A pri tom sa nestalo takmer nič z toho čo som videl. Jedine helikoptéra Bieleho medveďa havarovala, a vlci zožrali toho chudáka. Stalo sa len to čo bolo v správach. Či sa naozaj stalo aj moje stretnutie s vlkom večer na dvore, doteraz neviem. Ale presne si pamätám ako prebehlo. Potom som odpadol a prebral sa až v nemocnici, kde som už tretí týždeň. Keď som doktorom povedal aj o mojom živom sne z vlaku, a keď som opäť spomenul vlka v ten večer keď som skolaboval, mi stanovili divnú diagnózu a chceli ma poslať na psychiatrické vyšetrenie. Odmietol som. Bol som iba u psychológa. Ten sa vyjadril, že som zdravý.
V ten večer som sa tej beštii zadíval do chladných očí. Zostal som ako prikovaný. Myslel som, že ma na mieste roztrhá. On spravil pár krokov ku mne a potom prehovoril ľudským hlasom.
„ Som nesmrteľný strážca veľkej Sibírie. Som tu od začiatku sveta. Boh ma ustanovil strážiť toto miesto.