Ale z tých pár viet čo mi odvetil, som pochopil, že nemá záujem kecať s cudzím človekom. Odišiel som ľahnúť si na svoje lôžko. Vrátil som sa k starým úvahám.
Nemohol som nájsť spojitosti medzi mojou veľmi nepríjemnou predtuchou a divným pocitom z tých dvoch ľudí, čo vyzerajú ako gangstri.
- hráte šach? – zaznelo zrazu éterom. - čo?!
Hneď som sa prebral z úvah. Ten holohlavý chlapík stál znenazdania pri mojom lôžku. - zdá sa, že ste spali, - odmlčal sa a potom pokračoval, - prepáčte ak som vás zobudil, ale nemám si s kým zahrať šachy a vy vyzeráte ako správny šachista. - rád hrám šachy. Nespal som, len som bol zahĺbený do myšlienok, - odvetil som.
- ste spisovateľ? – spýtal sa ma.
- kdeže, iba robotník.
- vráťme sa späť do jedálne, tam si to môžeme rozdať.
Zarazil som sa. Dúfam, že som zase natrafil na nejakého divného človeka. Uvedomil si čo povedal, lebo hneď pokračoval.
- nebojte sa nemyslel so to tak ako som to povedal. - to dúfam. - odvetil som. - dnes ráno som nemal práve dobrú náladu. Nechcel som vás tak odbiť.
- to je O.K. Ja som bol otravný, ráno mi to dobre nemyslí. - povedal som mu. - zdá sa, že máme päťdesiat percentnú vinu obaja.
- nikto nie je bez viny, každý má v sebe malinký zárodok zla, nejakú tú čiernu myšlienku. Zámerne som mu odvetil týmto štýlom, aby som mohol sledovať jeho reakcie, ale tvár mu zostala kamenná, tak ako do teraz.
Usadili sme sa pri okne. Zobral som si so sebou aj svoj kabát, aby mi ho náhodou niekto neodcudzil. Môj protihráč vytiahol z tašky, ktorú mal so sebou, šachovnicu a začal rozkladať figúrky. Medzitým prišiel čašník.
- dobrý deň, prajete si? – spýtal sa nás.
- ja si dám dvojitú vodku s džúsom. – povedal som.
- a vy? – spýtal sa holohlavého muža.
- džús. – odvetil.
Čašník sa zvrtol na päte a zmizol. Medzitým môj protihráč rozostavil figúrky na šachovnici. Hra sa mohla začať.
Vybral som si biele, takže som bol na ťahu. Neviem ani ako som sa zahĺbil do hry. Nepostrehol som ani kedy čašník doniesol nápoje, ani ako som si pripil s mojím protihráčom. Prepočul som aj jeho meno. To však nebolo také dôležité. Hral veľmi dobre. Málokedy sa mi stávalo, že by som musel tak urputne rozmýšľať nad hrou. Asi po hodine boja mi konečne svitalo na výhru. To som si vydýchol. Až potom som začal vnímať okolité dianie. Poloprázdny pohárik vedľa mňa, uvoľnený a ničím nerozhádzaný protihráč predo mnou. To ma prekvapilo. Tváril sa akoby sa so mnou len poihrával, ako mačka z myšou. Po chvíli som usúdil, že je dosť zamyslený na to, aby som si ho mohol obzrieť. Prebehol som si ho od hlavy po päty.