Pod ľavým ramenom sa mu jasne črtal revolver. Divná predtucha minulého večera sa začala pomaly napĺňať. Úf, to som zvedavý čo je to zač. Stále bol na ťahu on, čo mne umožnilo uvoľniť mozog. Zadíval som sa von oknom. V diali bolo matne vidieť skupinky stromov. Na oblohe nebolo ani jediného mráčika. Ostré slnko sa ligotalo v bielom snehu. Široko ďaleko ani živej duše.


- nechcel by som sa tam vonku ocitnúť sám, - povedal mi môj protihráč.
- ani ja. Hoc je tu tak krásne, - odvetil som.
- ste na ťahu, - upozornil ma.
Periférnym videním som zaregistroval akýsi divný pohyb vonku mimo vlaku. Pozrel som sa tým smerom a zbadal bielo-sivú vojenskú helikoptéru ako nalietava nad nami. To isté zbadal aj holohlavý. - ospravedlnite ma prosím na chvíľočku, - povedal mi.
- samozrejme, - odvetil som.
Narýchlo vstal, zapol si sako a odišiel. To som zvedavý prečo ho tak veľmi vystrašila vojenská helikoptéra. Opäť sa mi naskytala odpoveď, že nemôže mať čisté svedomie. Inak by sa predsa len tak pre nič za nič nevzďaľoval. Asi sa utekal skryť, alebo utekal za svojím šéfom. Alebo išiel iba jednoducho na záchod. Nevedel som kde je pravda skrytá. Lenže keď ho po desiatich minútach nikde nebolo, rozhodol som sa, že ho idem nájsť. Zaplatil som účet a vydal sa ho hľadať. Šachy som nechal rozložené na stolíku, ak by sme sa ešte vrátili. Aj tak neboli moje. Prešiel som už polovicou vagónových súprav, ale toho chlapa som nemohol nikde nájsť. Vrátil som sa pozrieť sa do jedálenského vagóna či náhodou tam už nečaká na mňa. Ani náhodou. Posadil som sa naspäť pri okno a čakal. Neprešla ani minúta čo som si sadol a zbadal som tú vojenskú helikoptéru ako opäť nalietava ponad vlak. Z nenazdania som sa pozrel na hodiny, bolo presne trinásť nula nula. Opäť som pozrel von oknom. Pri pozornejšom skúmaní som si všimol emblém s hlavou Bieleho medveďa. Najprv nastalo podozrivé ticho, práve také ticho ktoré nás morilo v Afganistane, hneď predtým ako nás napadli Afgánske jednotky. Striaslo ma pri tej spomienke. A potom to prišlo. Ohromný výbuch otriasol celou súpravou. Neuveriteľná sila ma zatlačila do sedadla. Vzápätí sa ozval ďalší výbuch po ktorom som stratil vedomie.
Prebral som sa až po neviem akom dlhom čase. Bola mi strašná zima a všade na vôkol bolo slabé šero. Po hodnej chvíli som si uvedomil, že ležím zasypaný v snehu. Odhrabal som si cestu ku svetlu, ktoré mi mierne presvitalo nad hlavou. Možno som to nemal robiť, lebo pohľad čo sa mi naskytol bol strašný.