Sedím v hlbokom snehu asi päťdesiat metrov od vlaku, vôkol ležia mŕtvy ľudia, vlastne z niektorých iba kusy, zopár zranených bedáka o pomoc. Celá vlaková súprava je v plameňoch. Na okolí horia malé kúsky vagónov, pach spečeného ľudského mäsa sa nesie vzduchom ako temný hlásateľ skazy. Až niekde vzadu pobehovali živý ľudia. Všimol som si, že niektorý odnášajú mŕtvych do útrob vlaku, iný bedákajú nad nebožtíkmi. Nič príjemné. Aspoň, že ja som na žive. Pohľadom som zavadil o svoje ruky. Boli celé modré, ani som nemohol zohnúť prsty. Šťastie, že som mal pred výbuchom zo sebou svoj kabát, lebo teraz ležal pri mne. Trochu ohorený, ale stále to bol môj kabát. Pokúsil som sa obliecť. Išlo mi to veľmi pomaly, taký som bol skrehnutý. Keďže prvý jedálenský vozeň v ktorom som sedel, bol umiestnený hneď za lokomotívou, stal som sa teraz najvzdialenejším živím tvorom, pri vlaku, ktorý bol pri vedomí. Podarilo sa mi postaviť na nohy. Zistil som, že asi nemám nič zlomené, lebo by to nebolo také jednoduché. Pomaly som bol schopný robiť aj kroky. Pohol som sa smerom k vlaku aby som mohol niekomu pomôcť ak je ešte na žive. Ďalší živý tvorovia, ktorý sa už ale nachádzali ďaleko odo mňa, mali celkom iné zámery. Dostať sa ku mne a k zvyšku živých ľudí. Ku mne preto, lebo som k ním bol najbližšie, čo ja som doposiaľ nevedel, k ostatným preto aby ich mohli zožrať, tak isto ako chceli aj mňa. Možno náhoda, možno moja túžba žiť, možno peklo čo som zažil v Afganistane, ma donútili obzrieť sa späť. Ako lukostrelcov šíp, ma preniklo naraz niekoľko vlčích pohľadov.

Tep mi sa mi prudko zvýšil, čím som podvedomou reakciou dosiahol lepšie prekrvenie tela, lebo mi hneď bolo jasné, že tá svorka vlkov ma nebude dlho, len tak pozorovať. V jedinom okamihu, som sa rozbehol ja do bezpečia a vlci za mnou, za korisťou. Najmohutnejšia beštia z nich mala jasný zámer. Uloviť mňa, smiešne tackajúceho sa tvora. O tomto zámere najväčšieho vlka som nevedel, ale strach mi jasne diktoval myšlienku záchrany, útekom do vlaku. Zo skrehnutého tela sa mi vytratila sila. Len ťažkopádne som robil krok za krokom. Nemal som čas sa obzerať, ale tušil som, že tie beštie sú mi v pätách.
Pretackal som sa pomedzi zvyšky ľudských tiel. Chcel som začať kričať, aby sa ratoval kto môže, ale z hrdla sa mi vydralo iba slabé pípnutie. Skúšal som to znova a znova, ale vždy mi vyšiel z hrdla iba slabý vzlyk. Nemal som teda na výber. Buď tie šelmy zožerú mňa, alebo niekoho iného. Na tých pár metroch lopotenia som sa trochu zahrial. Nabral som aj síl obzrieť sa dozadu. Opäť to bol pekelný pohľad.