Niektorý vlci už trhali zvyšky ľudských tiel čo som pred chvíľou nechal za sebou, pri svojom životnom behu. Ale ten najväčší mi bol hneď v pätách, možno dvadsať metrov za mnou. Vypol som všetky sily, lebo jedálenský vagón už mi bol na dosah ruky. Keď v tom som zakopol o nejaký hrboľ a tvárou spadol do snehu asi dva centimetre od vstupných dverí. Maličký moment predtým ako som ja spadol do ľadového snehu, krvilačné monštrum po mne vyskočilo. Chcel sa mi svojimi tesákmi zahryznúť do šije, a pokoriť tým moje úmysly žiť. Jemu, najsilnejšiemu predsa nepatrí žrať nehybné mäso na zemi, on musí loviť. Loviť a uloviť. To mu našepkával jeho silný pud, silnejší ako u ostatných vo svorke. Preto ju aj viedol. Videl som ako preletel ponad mňa, a priamo sa napichol na trám trčiaci z dverí. To som mal ale šťastie. – preblyslo mi hlavou. Potom som sa pozrel na mŕtveho vlka. Bol zvláštny, celý bieli, len stredom chrbta mal čierny pás. Medzitým ma začala svorka nervózne pozorovať. Ako na povel, všetci vyštartovali po mne. S vypätím síl, som sa dostal do vnútra oceľového monštra. Okamžite som zabarikádoval dvere všetkým možným čo bolo po ruke. Chytro som začal utekať cez vnútrajšok vagónov smerom k ostatným ľudom, aby som im mohol pomôcť. Prebehol som až cez desiaty vagón, keď som zbadal vonku prvého človeka. Prišiel som však neskoro. Cez zamrznuté okno som len bezmocne pozoroval ako sa mladý muž neúspešne bráni krvilačným tesákom. Vlci ho po chvíľke roztrhali na márne kúsky. Na vôkol bolo more krvi. Zaťal som zuby od bolesti vlastného tela, aj od žiaľu nad zbytočne vyhasnutým životom a vydal sa hlbšie do vlaku. Pokúsim sa dajako pomôcť ostatným ľudom, alebo ich aspoň varovať. Ďalší vagón do ktorého som vstúpil bol neuveriteľne luxusný, ale bez okien. A tam na podlahe som ho zbadal. Holohlavého muža, môjho šachového spoluhráča, ako tam leží celý v krvi a z tela mu uniká život. Keď ma zbadal, kývol na mňa rukou.
- priatelu, poďte sem niečo vám musím povedať. – prehovoril ku mne šepotom. - ste v poriadku? – hneď som sa ho spýtal. V prvom momente som si nechcel pripustiť, že tento muž to má za sebou.
- na mňa sa vykašlať , ja tu zomriem, ale prosím vás nájdite generála, on je dôležitý. – dopovedal utíchajúcim hlasom.
- generála, akého generála? – začal som vyzvedať, lebo už mohlo byť neskoro na jeho záchranu.
- ge-ne-rá-la – vysúkal zo seba holohlavý muž, potom vykašlal trocha krvi a pokračoval – gene-rála Ivana Petroviča Mocného – doložil jedným dychom a skonal. Rýchlo som mu skontroloval tep, či len neomdlel. Bohužiaľ nenahmatal som žiadny tep.