No to je gól.
- Ja som živý! – vyhŕkol som radosťou.
- pätnásť minút ste na to nevyzeral, občas z vás vyliezlo nejaké divné slovko, potom vás sem tam šklblo, ako keby ste utekali pred vlkmi, - škodoradostne sa pri tom zaškľabil, - a teraz na koniec ste vyzerali ako by ste sa zhovárali s niekým kto tu
nieje - povedal mi môj protihráč.
- Ja, ja, - zalapal som po dychu, - ja som rád, že žijem. – odvetil som mu.
- ahá, už chápem, silná dávka, odprevadím vás radšej na lôžko.
- hovno silná dávka, len som zaspal, - odvrkol som mu.
- za bieleho dňa?! – vyprskol smiechom.
- som naozaj prepracovaný, musím si oddýchnuť. Ďakujem za hru, aj za zobudenie. Postavil som sa od stola a odišiel si ľahnúť na svoje lôžko. Holohlavý muž s čašníkom za mnou len nechápavo pozerali.
- ten si musel riadne šľahnúť niečo silné. – poznamenal na moju adresu čašník.
- dúfam, že tu neskape. – zamrmlal sucho holohlavý.
Ja som medzitým zaľahol do lôžka. Vôbec ničomu som nerozumel. Až po hodnej chvíli som si uvedomil, že to bol vlastne sen. Iba obyčajný sen. Nič viac. Zostal som odpočívať, lebo táto divná, posledná udalosť ma značne vyčerpala. Tak moc som uveril hlúpemu snu. Som fakt pako! Do cieľovej zastávky mi zostávali ešte tri hodiny. Pokúsim sa na ten sen nemyslieť, a normálne si zdriemnuť. Ale myšlienkami som sa k nemu stále vracal. Už len to, že som zadriemal uprostred hry a za bieleho dňa, ma desilo. Ak sa to bude opakovať asi budem musieť navštíviť psychiatra. Približne po pol hodinke sa mi podarilo zaspať. Keďže som bol rozrušený zabudol som si nadstaviť budík. Vlak zastavil na stanici a ja som sa zobudil keď už boli všetci cestujúci nastúpený aj vystúpený. Neuveriteľnou rýchlosťou som si zbalil veci a vyskočil z vlaku von. Slečna sprievodkyňa len nemo pozerala, keď som sa jej vyrútil oproti a tesnal sa von cez zatvárajúce dvere vlaku. - pane mohla som vám ich aj otvoriť. – povedala mi keď už som stál pevne nohami na zemi. Vtedy som si uvedomil, že som sa zbytočne unáhlil, lebo tu vlak čakáva asi desať minút na ďalší spoj. Neodpovedal som jej nič. Chcel som sa čo najskôr vypariť z toho prekliateho vlaku, ktorý ma tak veľmi vystrašil. Autobusová stanica je len kúsok od tadiaľto. Pomalým krokom v zlej predtuche som sa vybral tým smerom. Nenápadne som sliedil vôkol seba, či mi nieje niekto v pätách. Prišiel som na vyľudnenú autobusovú stanicu. Unaveným pohľadom som si pozrel ošarpaný cestovný poriadok a zostal som milo prekvapený. Najbližší spoj mi ide o dvadsať minút. V kľude som si sadol na lavičku. Opäť som sa poobzeral dookola, ale nikde nikoho. Musel som sa zasmiať vlastnej domýšľavosti. Ani neviem ako a bol tu autobus. Nastúpil som do poloprázdneho spoja. Neistota sa mi už pomaly z duše vytratila. Rozhodne som však nemienil uvažovať nad tým divným snom, alebo čo to vlastne bolo. Chvalabohu osem hodín cesty mi ubehlo ako voda.