Sibír

Stojím na vlakovom nádraží a trasiem sa celý od zimy. Krutá vládkyňa mrazu a snehu, panujúca v tejto oblasti si pýta svoju daň. Cvakám zubami ako pes, keď zbadá zlú bytosť. A presne tak sa aj cítim. Tá zima mi lezie na nervy. U nás, v Rusku sú silné mrazy bežnou vecou, ale dnes ručička teplomera ukazuje nevídanú odchýlku. Včera ráno, keď som odchádzal z ubytovne som nepozeral správy, ani nepočúval rádio. Nepovažoval som to za potrebné, lebo ma ani vo sne nenapadlo, že sa môže schladiť až o toľko stupňov Celzia. Možno to ani nehlásili, a front prišiel nečakane. Tieto myšlienky mi behajú stále dookola v hlave. Takýmto spôsobom zabíjam čas. Amplión Československej výroby začal šumieť, čo bolo predzvesťou hlásenia vlakovej stanice.
„ Medzinárodný rýchlik s pravidelným odchodom sedem hodín nula minút mešká dve hodiny. Koniec hlásenia.“
Vypočul som si strohé a jednoduché hlásenie, ktoré akoby ma bolo bodlo priamo do chrbta. To je asi zlý sen. Vždy chodí presne na čas. A dnes musí meškať. Veľmi škaredo som zahrešil. Zámerne som nečakal v čakárni medzi žobrákmi a špinou. Radšej som mrzol vonku, tak ako ostatný traja cestujúci. Okolnosti, v podobe „tenšieho“ kabáta, ktorý som mal na sebe, ma ale donútili vojsť do pekelných brán miestnej čakárne. Jedna z mojich nočných mor sa stala skutočnosťou. Vždy mávam veľmi zlé pocity, pri stretnutí so žobrákmi a podobnou háveďou. Od vojny v Afganistane som začal mávať tušenia na nebezpečné situácie. Nebol som v žiadnej špeciálnej jednotke, ale zato zverstiev som si užil dosť. Sú zapísané v podobe šedín na mojej hlave. Otočil som sa a vydal sa nesmelým krokom do náručia riskantného tepla. Nad vstupnými dverami visel ten prekliaty amplión. Zadíval som sa naň a snažil sa rozlúštiť nápis v abecede. Te-te.. Tesla! To je ono, tak sa volá tá firma. V dobách dávno minulých tu montovali celé elektronické zariadenia. Medzitým som zamyslený vstúpil do teplej čakárne. Strašný smrad ma prebral zo spomienok na históriu stanice. Nikde nikoho. Žiadny cestujúci vo vnútri. Len kalné pohľady bezdomovcov a kadejakej inej prepitej hávede ma prebodávali a premeriavali od hlavy po päty. Sadol som si na teoreticky najčistejšie miesto v čakárni. Bola to taká ošarpaná lavička. Čo čert nechcel, veci sa začali odvíjať presne podľa mojich zlých predtúch. Hneď po usadení sa, vyštartoval ku mne mladý potkan, teda malý počerný chlapec. Natrčil mi ufúľanú ruku a prosil si peniažky pre svoju chorú mamičku.

Začal som sa vyhovárať, lebo som tej jeho rozprávke neveril ani slovo. Chlapča bolo ale vytrvalé, nijako sa nedalo odbiť. Jeho ohromná dotieravosť, mi začínala liezť na city. Potom sa neviem odkiaľ, objavil pri mne dospelý chlap, dosť drzého výzoru a začal mi dohovárať. Predstavil sa ako jeho brat. Mráz mi prebehol po chrbte. Vyzeral ako človek ktorý by ma zabil za dva ruble. Nebezpečne pomaly sa ku mne obe indivíduá začali približovať, čo sa mi vôbec nepáčilo. To by mi tak chýbalo aby ma ozbíjali. Našťastie sa vo dverách objavili hliadkujúci policajti. Okamžite, ako ich obaja zlodeji zbadali, sa odo mňa neuveriteľne rýchlo vzdialili do svojich pelechov. Vydýchol som si. Tento krát som mal šťastie. Policajti zostali vo vnútri stanice. To, že zotrvali vo vnútri mi zachránilo kožu, lebo mám zo sebou výplatu za dva mesiace. Dva dlhé mesiace som makal v Moskve aby som mohol uživiť rodinu. Ženil som sa pred piatimi rokmi. Päť rokov bývame u ženiných rodičov. Žijeme v chudobe, ale šťastne. Až teraz, keď nás životná úroveň donútila, som sa vybral obzrieť si Moskvu. Keby sa mi podarilo zohnať prácu aj pre manželku, mohli by sme sa nasťahovať do hlavného mesta. Dve hodiny mi ubehli rýchlo, lebo som uvažoval nad šťastnou budúcnosťou. Prepočul som hlásenie o príchode vlaku a až samotný hluk lokomotívy ma prebral z úvah. Konečne je tu. Postavil som sa a vydal sa smerom k nástupišťu. Chytro som sa premotal cez zástupy vystupujúcich a usalašil sa vo vnútri oceľového monštra. Teraz ma čakajú dva dni cesty cez samý sneh a mráz až po miesto kde vystupujem. Potom ešte tristo kilometrov autobusom a som doma. Už teraz sa neviem dočkať. Je deväť hodín ráno. Keďže som celú noc spal v miestnom hoteli, teraz sa mi naozaj spať nechce. Preto som začal spomínať a rozmýšľať. Ale aj to ma prestalo po chvíli baviť. Už aby som bol doma.
Našťastie som si so sebou vzal dostatok novín a časopisov. Viem, že celý deň budem mať čo čítať. Zajtra ma to omrzí. Potom si nájdem niekoho na dobrú debatu alebo na šachy. Plán som si zvolil jednoduchý a účinný. Opäť všetko prebiehalo ako som chcel. Prvý deň som celý strávil nad novinami. Popri tom som vylúštil asi dvadsať tajničiek. Večer, keď som sa pomaly ukladal do lôžka, ma zaskočil veľmi divný pocit, pri náhodnom stretnutí pohľadov s mužom v náprotivnom lôžku. Vyzeral ako typický mafián. Holá hlava, zavalitá, svalnatá postava. Radšej som zatvoril oči, lebo som nemal chuť kaziť si noc skúmaním toho človeka. Celú noc som tvrdo prespal. Ráno, vlastne až doobeda som vyliezol z postele.

Prvé čo ma hneď zaujalo, skôr ako ranná hygiena, bolo, kde je ten chlap čo sa mi večer tak nepozdával. Lôžko mal zastreté. Nemal som odvahu, ani drzosť pozrieť sa tam. Išiel som sa radšej umyť, aby som sa prebral k životu a nerobil unáhlené rozhodnutia. Lenivým krokom som sa dovliekol až k umyvárni. Vo dverách som sa stretol s ďalším divným človekom. Taktiež mal vyholenú hlavu a ledva sa zmestil do dverí. Obišli sme sa a ja som začal opäť rozmýšľať kto to, čo to, vlastne bol. Mal som na obzore už druhý podozrivý objekt. Popri vykonávaní rannej hygieny som dospel k záveru, že si robím zbytočné starosti. Vystrojený a upravený som sa vybral naraňajkovať. Zobral som si so sebou posledné noviny ktoré som včera neprečítal. Keď som skončil s jedením, som si plný spokojnosti začal čítať včerajšie dianie v novinách. A dočítal som sa čo som sa dočítať nemal. V Rusku sa opäť rozmáha terorizmus. Moc si vydobýjajú polovojenské jednotky Biely medveď. Hneď som si spomenul na tých holohlavých borcov. Zdali sa mi podozrivý. Aby to nestačilo, stále ma prenasledovala zlá predtucha. Po prvý krát ma tá zlá predtucha pochytila po príchode na stanicu. A potom sa začali diať divné veci. Ale rozhodne je za tým niečo ďaleko, ďaleko viac. Jednoducho to viem, cítim to až v špiku kosti, prenasleduje ma to v každej myšlienke, každým okamihom. Keby som sa nepoznal, možno by sa mi podarilo nahovoriť si, že to nie je pravda, ale vždy keď cítim, že sa niečo stane, niečo sa naozaj stane. A vždy sa to týka aj mňa. Takže zase som v svrabe! Že budem mať možno dnes veselo, som prehltol, ale tí dvaja holohlavý mi vŕtajú hlavou, niečo mi na nich nesedí. Zrejme chystajú nejakú akciu. Rozhodol som sa, že začnem pátrať čo za tým je. Ale potom ma zarazila myšlienka na ženu. Nechcem aby zostala bez muža. No nič, kašlem na to. Povedal som si v rámci svojej bezpečnosti. Pôjdem podľa stanoveného plánu zo včerajšku. Všetky noviny som prečítal. Teraz si idem nájsť niekoho s kým strávim zvyšok dňa. Hneď ma ale napadlo, že rozprávať sa môžem aj s niektorým z tých holohlavých borcov. No super. Nakoniec som vybabral sám zo sebou. Lenže, kde niektorého z nich teraz nájdem? Vlak je ohromne dlhý a mne sa nechce prechádzať sa a hľadať. Neviem ako sa to stalo, ale práve ten nesympatický muž, ktorý spal oproti mne, práve vošiel do jedálne. Bola to náhoda? Neviem. A že práve iba pri mne bolo voľné miesto mi tiež neišlo do hlavy. To nemohla byť už náhoda. Maco sa dovalil ku mne. Spýtal sa či mám voľné miesto. Jasné, že mám. Pokúsil som sa nadviazať rozhovor.

Ale z tých pár viet čo mi odvetil, som pochopil, že nemá záujem kecať s cudzím človekom. Odišiel som ľahnúť si na svoje lôžko. Vrátil som sa k starým úvahám.
Nemohol som nájsť spojitosti medzi mojou veľmi nepríjemnou predtuchou a divným pocitom z tých dvoch ľudí, čo vyzerajú ako gangstri.
- hráte šach? – zaznelo zrazu éterom. - čo?!
Hneď som sa prebral z úvah. Ten holohlavý chlapík stál znenazdania pri mojom lôžku. - zdá sa, že ste spali, - odmlčal sa a potom pokračoval, - prepáčte ak som vás zobudil, ale nemám si s kým zahrať šachy a vy vyzeráte ako správny šachista. - rád hrám šachy. Nespal som, len som bol zahĺbený do myšlienok, - odvetil som.
- ste spisovateľ? – spýtal sa ma.
- kdeže, iba robotník.
- vráťme sa späť do jedálne, tam si to môžeme rozdať.
Zarazil som sa. Dúfam, že som zase natrafil na nejakého divného človeka. Uvedomil si čo povedal, lebo hneď pokračoval.
- nebojte sa nemyslel so to tak ako som to povedal. - to dúfam. - odvetil som. - dnes ráno som nemal práve dobrú náladu. Nechcel som vás tak odbiť.
- to je O.K. Ja som bol otravný, ráno mi to dobre nemyslí. - povedal som mu. - zdá sa, že máme päťdesiat percentnú vinu obaja.
- nikto nie je bez viny, každý má v sebe malinký zárodok zla, nejakú tú čiernu myšlienku. Zámerne som mu odvetil týmto štýlom, aby som mohol sledovať jeho reakcie, ale tvár mu zostala kamenná, tak ako do teraz.
Usadili sme sa pri okne. Zobral som si so sebou aj svoj kabát, aby mi ho náhodou niekto neodcudzil. Môj protihráč vytiahol z tašky, ktorú mal so sebou, šachovnicu a začal rozkladať figúrky. Medzitým prišiel čašník.
- dobrý deň, prajete si? – spýtal sa nás.
- ja si dám dvojitú vodku s džúsom. – povedal som.
- a vy? – spýtal sa holohlavého muža.
- džús. – odvetil.
Čašník sa zvrtol na päte a zmizol. Medzitým môj protihráč rozostavil figúrky na šachovnici. Hra sa mohla začať.
Vybral som si biele, takže som bol na ťahu. Neviem ani ako som sa zahĺbil do hry. Nepostrehol som ani kedy čašník doniesol nápoje, ani ako som si pripil s mojím protihráčom. Prepočul som aj jeho meno. To však nebolo také dôležité. Hral veľmi dobre. Málokedy sa mi stávalo, že by som musel tak urputne rozmýšľať nad hrou. Asi po hodine boja mi konečne svitalo na výhru. To som si vydýchol. Až potom som začal vnímať okolité dianie. Poloprázdny pohárik vedľa mňa, uvoľnený a ničím nerozhádzaný protihráč predo mnou. To ma prekvapilo. Tváril sa akoby sa so mnou len poihrával, ako mačka z myšou. Po chvíli som usúdil, že je dosť zamyslený na to, aby som si ho mohol obzrieť. Prebehol som si ho od hlavy po päty.

Pod ľavým ramenom sa mu jasne črtal revolver. Divná predtucha minulého večera sa začala pomaly napĺňať. Úf, to som zvedavý čo je to zač. Stále bol na ťahu on, čo mne umožnilo uvoľniť mozog. Zadíval som sa von oknom. V diali bolo matne vidieť skupinky stromov. Na oblohe nebolo ani jediného mráčika. Ostré slnko sa ligotalo v bielom snehu. Široko ďaleko ani živej duše.


- nechcel by som sa tam vonku ocitnúť sám, - povedal mi môj protihráč.
- ani ja. Hoc je tu tak krásne, - odvetil som.
- ste na ťahu, - upozornil ma.
Periférnym videním som zaregistroval akýsi divný pohyb vonku mimo vlaku. Pozrel som sa tým smerom a zbadal bielo-sivú vojenskú helikoptéru ako nalietava nad nami. To isté zbadal aj holohlavý. - ospravedlnite ma prosím na chvíľočku, - povedal mi.
- samozrejme, - odvetil som.
Narýchlo vstal, zapol si sako a odišiel. To som zvedavý prečo ho tak veľmi vystrašila vojenská helikoptéra. Opäť sa mi naskytala odpoveď, že nemôže mať čisté svedomie. Inak by sa predsa len tak pre nič za nič nevzďaľoval. Asi sa utekal skryť, alebo utekal za svojím šéfom. Alebo išiel iba jednoducho na záchod. Nevedel som kde je pravda skrytá. Lenže keď ho po desiatich minútach nikde nebolo, rozhodol som sa, že ho idem nájsť. Zaplatil som účet a vydal sa ho hľadať. Šachy som nechal rozložené na stolíku, ak by sme sa ešte vrátili. Aj tak neboli moje. Prešiel som už polovicou vagónových súprav, ale toho chlapa som nemohol nikde nájsť. Vrátil som sa pozrieť sa do jedálenského vagóna či náhodou tam už nečaká na mňa. Ani náhodou. Posadil som sa naspäť pri okno a čakal. Neprešla ani minúta čo som si sadol a zbadal som tú vojenskú helikoptéru ako opäť nalietava ponad vlak. Z nenazdania som sa pozrel na hodiny, bolo presne trinásť nula nula. Opäť som pozrel von oknom. Pri pozornejšom skúmaní som si všimol emblém s hlavou Bieleho medveďa. Najprv nastalo podozrivé ticho, práve také ticho ktoré nás morilo v Afganistane, hneď predtým ako nás napadli Afgánske jednotky. Striaslo ma pri tej spomienke. A potom to prišlo. Ohromný výbuch otriasol celou súpravou. Neuveriteľná sila ma zatlačila do sedadla. Vzápätí sa ozval ďalší výbuch po ktorom som stratil vedomie.
Prebral som sa až po neviem akom dlhom čase. Bola mi strašná zima a všade na vôkol bolo slabé šero. Po hodnej chvíli som si uvedomil, že ležím zasypaný v snehu. Odhrabal som si cestu ku svetlu, ktoré mi mierne presvitalo nad hlavou. Možno som to nemal robiť, lebo pohľad čo sa mi naskytol bol strašný.

Sedím v hlbokom snehu asi päťdesiat metrov od vlaku, vôkol ležia mŕtvy ľudia, vlastne z niektorých iba kusy, zopár zranených bedáka o pomoc. Celá vlaková súprava je v plameňoch. Na okolí horia malé kúsky vagónov, pach spečeného ľudského mäsa sa nesie vzduchom ako temný hlásateľ skazy. Až niekde vzadu pobehovali živý ľudia. Všimol som si, že niektorý odnášajú mŕtvych do útrob vlaku, iný bedákajú nad nebožtíkmi. Nič príjemné. Aspoň, že ja som na žive. Pohľadom som zavadil o svoje ruky. Boli celé modré, ani som nemohol zohnúť prsty. Šťastie, že som mal pred výbuchom zo sebou svoj kabát, lebo teraz ležal pri mne. Trochu ohorený, ale stále to bol môj kabát. Pokúsil som sa obliecť. Išlo mi to veľmi pomaly, taký som bol skrehnutý. Keďže prvý jedálenský vozeň v ktorom som sedel, bol umiestnený hneď za lokomotívou, stal som sa teraz najvzdialenejším živím tvorom, pri vlaku, ktorý bol pri vedomí. Podarilo sa mi postaviť na nohy. Zistil som, že asi nemám nič zlomené, lebo by to nebolo také jednoduché. Pomaly som bol schopný robiť aj kroky. Pohol som sa smerom k vlaku aby som mohol niekomu pomôcť ak je ešte na žive. Ďalší živý tvorovia, ktorý sa už ale nachádzali ďaleko odo mňa, mali celkom iné zámery. Dostať sa ku mne a k zvyšku živých ľudí. Ku mne preto, lebo som k ním bol najbližšie, čo ja som doposiaľ nevedel, k ostatným preto aby ich mohli zožrať, tak isto ako chceli aj mňa. Možno náhoda, možno moja túžba žiť, možno peklo čo som zažil v Afganistane, ma donútili obzrieť sa späť. Ako lukostrelcov šíp, ma preniklo naraz niekoľko vlčích pohľadov.

Tep mi sa mi prudko zvýšil, čím som podvedomou reakciou dosiahol lepšie prekrvenie tela, lebo mi hneď bolo jasné, že tá svorka vlkov ma nebude dlho, len tak pozorovať. V jedinom okamihu, som sa rozbehol ja do bezpečia a vlci za mnou, za korisťou. Najmohutnejšia beštia z nich mala jasný zámer. Uloviť mňa, smiešne tackajúceho sa tvora. O tomto zámere najväčšieho vlka som nevedel, ale strach mi jasne diktoval myšlienku záchrany, útekom do vlaku. Zo skrehnutého tela sa mi vytratila sila. Len ťažkopádne som robil krok za krokom. Nemal som čas sa obzerať, ale tušil som, že tie beštie sú mi v pätách.
Pretackal som sa pomedzi zvyšky ľudských tiel. Chcel som začať kričať, aby sa ratoval kto môže, ale z hrdla sa mi vydralo iba slabé pípnutie. Skúšal som to znova a znova, ale vždy mi vyšiel z hrdla iba slabý vzlyk. Nemal som teda na výber. Buď tie šelmy zožerú mňa, alebo niekoho iného. Na tých pár metroch lopotenia som sa trochu zahrial. Nabral som aj síl obzrieť sa dozadu. Opäť to bol pekelný pohľad.

Niektorý vlci už trhali zvyšky ľudských tiel čo som pred chvíľou nechal za sebou, pri svojom životnom behu. Ale ten najväčší mi bol hneď v pätách, možno dvadsať metrov za mnou. Vypol som všetky sily, lebo jedálenský vagón už mi bol na dosah ruky. Keď v tom som zakopol o nejaký hrboľ a tvárou spadol do snehu asi dva centimetre od vstupných dverí. Maličký moment predtým ako som ja spadol do ľadového snehu, krvilačné monštrum po mne vyskočilo. Chcel sa mi svojimi tesákmi zahryznúť do šije, a pokoriť tým moje úmysly žiť. Jemu, najsilnejšiemu predsa nepatrí žrať nehybné mäso na zemi, on musí loviť. Loviť a uloviť. To mu našepkával jeho silný pud, silnejší ako u ostatných vo svorke. Preto ju aj viedol. Videl som ako preletel ponad mňa, a priamo sa napichol na trám trčiaci z dverí. To som mal ale šťastie. – preblyslo mi hlavou. Potom som sa pozrel na mŕtveho vlka. Bol zvláštny, celý bieli, len stredom chrbta mal čierny pás. Medzitým ma začala svorka nervózne pozorovať. Ako na povel, všetci vyštartovali po mne. S vypätím síl, som sa dostal do vnútra oceľového monštra. Okamžite som zabarikádoval dvere všetkým možným čo bolo po ruke. Chytro som začal utekať cez vnútrajšok vagónov smerom k ostatným ľudom, aby som im mohol pomôcť. Prebehol som až cez desiaty vagón, keď som zbadal vonku prvého človeka. Prišiel som však neskoro. Cez zamrznuté okno som len bezmocne pozoroval ako sa mladý muž neúspešne bráni krvilačným tesákom. Vlci ho po chvíľke roztrhali na márne kúsky. Na vôkol bolo more krvi. Zaťal som zuby od bolesti vlastného tela, aj od žiaľu nad zbytočne vyhasnutým životom a vydal sa hlbšie do vlaku. Pokúsim sa dajako pomôcť ostatným ľudom, alebo ich aspoň varovať. Ďalší vagón do ktorého som vstúpil bol neuveriteľne luxusný, ale bez okien. A tam na podlahe som ho zbadal. Holohlavého muža, môjho šachového spoluhráča, ako tam leží celý v krvi a z tela mu uniká život. Keď ma zbadal, kývol na mňa rukou.
- priatelu, poďte sem niečo vám musím povedať. – prehovoril ku mne šepotom. - ste v poriadku? – hneď som sa ho spýtal. V prvom momente som si nechcel pripustiť, že tento muž to má za sebou.
- na mňa sa vykašlať , ja tu zomriem, ale prosím vás nájdite generála, on je dôležitý. – dopovedal utíchajúcim hlasom.
- generála, akého generála? – začal som vyzvedať, lebo už mohlo byť neskoro na jeho záchranu.
- ge-ne-rá-la – vysúkal zo seba holohlavý muž, potom vykašlal trocha krvi a pokračoval – gene-rála Ivana Petroviča Mocného – doložil jedným dychom a skonal. Rýchlo som mu skontroloval tep, či len neomdlel. Bohužiaľ nenahmatal som žiadny tep.

Zatlačil som mu oči aby som aspoň niečo pre neho urobil. Pozrel som mu pod sako, či tam má zbraň. Mal. Vzal som si ju aby som mohol postrieľať tie šelmy čo ma chceli zožrať. Vošiel som do ďalšieho vagóna aby som pokračoval vo svojej misii. Bol to tiež luxusný vozeň s posteľou, skriňami, barom a malým stolíkom opretým pri stene a dvomi stoličkami pri ňom. V jednej sedel mŕtvy generál s niekoľkými strelnými ranami po tele. Spoznal som ho podľa výložiek. A až potom mi to zapálilo. Tá helikoptéra, to boli teroristi z hnutia Bieli medveď, a tento pán generál je generál protiteroristických jednotiek. On stojí za úspechmi svojich ľudí. Vďaka nemu bol bieli medveď len neškodný macko. Zdá sa však, že malý maco dorástol na veľkého medveďa. Sú to beštie a nie ľudia. Zabiť toľkých nevinných, len pre nahrabanie moci.
Hneď som si spomenul na Afgánske zverstvá. Musel som si sadnúť aby ma neprevalcovali tie strašné tiene minulosti. Obrazy sa mi vytratili spred očí a začalo mi pišťať v hlave. Prichádzala ďalšia búrka svedomia. Zvuk jasne zosiloval a naberal na intenzite. Zrazu ale zavládlo ticho. A opäť sa mi pred očami vyjavilo Afgánske peklo. Na čelo mi začal vystupovať pot, ticho sa mi zarezávalo hlbšie do tela ako mráz, také bolo nepríjemné. Vnímal som obrazy bez zvuku. Periférnym videním pravého oka som zbadal pohyb, keď som sa pozrel tým smerom, vykríkol som strašným údivom. Generál sa ku mne približoval ako skutočný zombie. Pomalým mĺkvym krokom, meral si to rovno ku mne. V očiach mal jasný chlad, vanúci záhrobím. Srdce som cítil nielen v krku. Pristúpil ku mne a veľmi pomaly začal rozprávať. - Ty si na vine! Prečo si hral šach s jedným z mojich strážcov? Teraz som mohol ešte žiť.
Nezmohol som sa na jedinú rozumnú odpoveď, taký som bol vystrašený. Potom pokračoval veľmi divne.
- teraz si na ťahu Ty, teraz ste na ťahu Vy, - chrapľavý hlas sa mu začal meniť na hlas môjho holohlavého šachového protihráča. Potom už generál hovoril jasným hlasom svojho strážcu.
- človeče, čo je s vami? Nič sa vám nestalo?
A vtedy sa mi celá realita zliala do jediného bodu pred očami. Pre istotu som ich zatvoril. Hneď na to som ich ale musel otvoriť, lebo niečo so mnou prudko zatriaslo. Bože to bol šok. Pozerám sa priamo do tváre svojmu holohlavému protihráčovi. - naozaj ste v poriadku, nemávate výpadky vedomia, nie ste prepracovaný? – spytoval sa ma holohlavý muž.
Absolútne nechápavo som na neho pozeral, nemo s otvorenými ústami som sa poobzeral vôkol. Sedím v reštauračnom vozni a hrám šach.

No to je gól.
- Ja som živý! – vyhŕkol som radosťou.
- pätnásť minút ste na to nevyzeral, občas z vás vyliezlo nejaké divné slovko, potom vás sem tam šklblo, ako keby ste utekali pred vlkmi, - škodoradostne sa pri tom zaškľabil, - a teraz na koniec ste vyzerali ako by ste sa zhovárali s niekým kto tu
nieje - povedal mi môj protihráč.
- Ja, ja, - zalapal som po dychu, - ja som rád, že žijem. – odvetil som mu.
- ahá, už chápem, silná dávka, odprevadím vás radšej na lôžko.
- hovno silná dávka, len som zaspal, - odvrkol som mu.
- za bieleho dňa?! – vyprskol smiechom.
- som naozaj prepracovaný, musím si oddýchnuť. Ďakujem za hru, aj za zobudenie. Postavil som sa od stola a odišiel si ľahnúť na svoje lôžko. Holohlavý muž s čašníkom za mnou len nechápavo pozerali.
- ten si musel riadne šľahnúť niečo silné. – poznamenal na moju adresu čašník.
- dúfam, že tu neskape. – zamrmlal sucho holohlavý.
Ja som medzitým zaľahol do lôžka. Vôbec ničomu som nerozumel. Až po hodnej chvíli som si uvedomil, že to bol vlastne sen. Iba obyčajný sen. Nič viac. Zostal som odpočívať, lebo táto divná, posledná udalosť ma značne vyčerpala. Tak moc som uveril hlúpemu snu. Som fakt pako! Do cieľovej zastávky mi zostávali ešte tri hodiny. Pokúsim sa na ten sen nemyslieť, a normálne si zdriemnuť. Ale myšlienkami som sa k nemu stále vracal. Už len to, že som zadriemal uprostred hry a za bieleho dňa, ma desilo. Ak sa to bude opakovať asi budem musieť navštíviť psychiatra. Približne po pol hodinke sa mi podarilo zaspať. Keďže som bol rozrušený zabudol som si nadstaviť budík. Vlak zastavil na stanici a ja som sa zobudil keď už boli všetci cestujúci nastúpený aj vystúpený. Neuveriteľnou rýchlosťou som si zbalil veci a vyskočil z vlaku von. Slečna sprievodkyňa len nemo pozerala, keď som sa jej vyrútil oproti a tesnal sa von cez zatvárajúce dvere vlaku. - pane mohla som vám ich aj otvoriť. – povedala mi keď už som stál pevne nohami na zemi. Vtedy som si uvedomil, že som sa zbytočne unáhlil, lebo tu vlak čakáva asi desať minút na ďalší spoj. Neodpovedal som jej nič. Chcel som sa čo najskôr vypariť z toho prekliateho vlaku, ktorý ma tak veľmi vystrašil. Autobusová stanica je len kúsok od tadiaľto. Pomalým krokom v zlej predtuche som sa vybral tým smerom. Nenápadne som sliedil vôkol seba, či mi nieje niekto v pätách. Prišiel som na vyľudnenú autobusovú stanicu. Unaveným pohľadom som si pozrel ošarpaný cestovný poriadok a zostal som milo prekvapený. Najbližší spoj mi ide o dvadsať minút. V kľude som si sadol na lavičku. Opäť som sa poobzeral dookola, ale nikde nikoho. Musel som sa zasmiať vlastnej domýšľavosti. Ani neviem ako a bol tu autobus. Nastúpil som do poloprázdneho spoja. Neistota sa mi už pomaly z duše vytratila. Rozhodne som však nemienil uvažovať nad tým divným snom, alebo čo to vlastne bolo. Chvalabohu osem hodín cesty mi ubehlo ako voda.

Keď som vystupoval z autobusu, začal som sa rozhliadať po manželke, mala by ma čakať, tak sme boli dohodnutý. Znenazdania mi do očí padol muž ktorý si práve zapaľoval cigaretu zapaľovačom. Keď som zbadal plameň, pred očami sa mi opäť zjavil ten hrozný obraz ako som nemohol pomôcť tomu mladému mužovi, keď ho trhali tie beštie. Tentoraz ma ale zaujal celkom malý detail. V pozadí krvilačných orgií som zbadal intenzívny plameň, ktorý horel možno kilometer, možno dva v pozadí. Čo to len mohlo byť? Zo spomienok na divnú udalosť ma vytrhla manželkina prítomnosť. Vrhla sa mi do náručia a vrúcne ma vybozkávala. Tep sa mi prudko zrýchlil radosťou a div, že som ju nerozpučil, keď som si ju privinul na hruď. - konečne. – povedali sme takmer jednohlasne. Veru konečne, povzdychol som si v duchu, konečne môžem zabudnúť na ten prekliaty sen. Žene nepoviem radšej nič aby sa o mňa zbytočne nebála. Nepokazím si tie tri týždne čo budem doma. Nastúpili sme do vyhriateho auta, manželka si sadla za volant, a stále sa tajomne usmievala. Po chvíľke sme boli doma. Ten jej úsmev mi nedal pokoja. Nemusel som sa nič spytovať. Prehovorila sama. - mám pre Teba malé prekvapenie.
- sem s ním. – odvetil som nedočkavo.
- rodičia prídu až na večer, odcestovali na pohreb nejakému otcovmu príbuznému, ktorého som ja ani nepoznala.
Viac mi nebolo treba povedať. Raketovou rýchlosťou sme sa presunuli do našej spálne. Po dvoch mesiacoch celibátu zodpovedajúcemu výkonu, som si spokojne sedel v teple pred televízorom. Žena medzitým pripravovala večeru. Vôňa jedla sa jemne niesla vzduchom. Najprv som mal v pláne spoločne sa najesť, ale vyšlo to naopak. Na hlúpy sen som zabudol tak rýchlo ako aj na výplatu, lebo tá už sídlila v ženiných rukách. V televízii práve začali vysielať správy. „ Dobrý večer, začneme hneď najhorúcejšou správou. V ďalekej Sibírii dnes približne o trinásť nula nula, z neznámych príčin havaroval vrtuľník teroristickej organizácie Biely medveď. Miesto je zaistené vojakmi, ktorý pátrajú po ďalších možných teroristoch. Posádku podľa neoficiálnych informácií tvorili traja muži z ktorých dvaja zahynuli na mieste a tretí silno zranený mladý muž, bojoval o holý život zrejme s vlčou svorkou. Našli ho približne dvadsať metrov od vrtuľníka, roztrhaného na kusy. Tomuto faktu nasvedčuje aj najväčší výskyt vlčích svoriek na Sibíri v tomto mieste. Paradoxom je, že našli aj veľkého bieleho vlka s čiernym pásom na chrbte, napichnutého na liste helikoptéry. Je zaujímavé, že o tomto vlkovi písali už Cárske legendy ako o nesmrteľnom pánovi Sibírie.

Toľko aj z histórie, pokračujeme ďalšími správami...“ Zostal som bledý ako stena, ničomu som nerozumel. Niečo ma začalo ťahať ísť sa pozrieť von. Prehodil som cez seba kabát a vybehol som za dom. Manželke som ani neodpovedal na otázku, kam som sa vybral. Obišiel som ju ako keby ani nebola moja. Vykročil som rovno na dvor. Necelých desať metrov stál oproti mne mohutný biely vlk s čiernym pásom na chrbte. Oči sa mu leskli jasným úmyslom...

O tri týždne

Cestu do nemocnice využila moja žena hneď na dvakrát. Prišla ma navštíviť, a spraviť si tehotenské testy. Ja ležím na lôžku, už som mimo ohrozenia života. Ešte si ma nechajú pár dní na pozorovanie. Vďaka predtuchám som vedel, že budeme mať potomka. Manželka mi to len potvrdila pozitívnym testom. Už je v tretom mesiaci. Stihli sme to ešte pred mojím odchodom do Moskvy. Ešte nikdy som sa necítil šťastnejší ako teraz. Žena si sadla vedľa mňa na lôžko.
- miláčik, prezraď mi čo sa Ti stalo v ten večer, – oslovila ma, - mala by som to vedieť.
- nič, lekárske správy hovoria jasne. Kolaps. Totálny výpadok vedomia spojený s dočasnou stratou pamäte. – odvetil som.
- len tak, z ničoho nič. - nie, z ničoho nič, ale z prepracovania. Dva mesiace som makal šestnásť hodín denne. Voľno som mal iba v nedeľu. Vtedy som robil osem hodín. Na montáži som dvíhal ťažké bremená. Vonku bolo stále mínus. Okrem toho som bol dva mesiace bez Teba. Nestačí to?
- keď ja sa o Teba tak bojím.
- nemáš sa čoho, už to nebudem tak preháňať. – utešil som ju.
Ale iba ja viem ako to bolo. Doteraz ničomu nechápem. Všetko sa udialo akoby naozaj. A pri tom sa nestalo takmer nič z toho čo som videl. Jedine helikoptéra Bieleho medveďa havarovala, a vlci zožrali toho chudáka. Stalo sa len to čo bolo v správach. Či sa naozaj stalo aj moje stretnutie s vlkom večer na dvore, doteraz neviem. Ale presne si pamätám ako prebehlo. Potom som odpadol a prebral sa až v nemocnici, kde som už tretí týždeň. Keď som doktorom povedal aj o mojom živom sne z vlaku, a keď som opäť spomenul vlka v ten večer keď som skolaboval, mi stanovili divnú diagnózu a chceli ma poslať na psychiatrické vyšetrenie. Odmietol som. Bol som iba u psychológa. Ten sa vyjadril, že som zdravý.
V ten večer som sa tej beštii zadíval do chladných očí. Zostal som ako prikovaný. Myslel som, že ma na mieste roztrhá. On spravil pár krokov ku mne a potom prehovoril ľudským hlasom.
„ Som nesmrteľný strážca veľkej Sibírie. Som tu od začiatku sveta. Boh ma ustanovil strážiť toto miesto.

Dnes robili mocný našej zeme čary, ktorým si podľahol nielen Ty ale väčšina slabých duchom čo boli v okolí kúzla. Aké to bolo kúzlo Ti nepoviem. Nemusíš to vedieť. Biely medveď iba hliadkoval a pozoroval mocných, ale aj jeho lietajúci koráb podľahol vďaka slabým. Mal si veľké šťastie, že veríš v život. Inak by si bol zhynul mojimi tesákmi. To bola Tvoja chyba, Ty si to tak chcel. Bol si v inom, ale v reálnom svete. Buď rád, že si späť a, že môžeš ľúbiť svoju ženu. Zámerne hovorím mierne v hádankách, lebo by si nepochopil čo sa naozaj dialo. A teraz zaspíš sedem dňovým spánkom aby si sa mohol zotaviť a pochopiť aspoň časť toho čo si zažil. Nech Ti je to ponaučením.“
Ako povedal, tak bolo. Ja som sa zosypal, on odbehol nevedno kam. Potom vyšla von manželka, ktorá ma našla a zachránila pred zmrznutím. Ešte ma zarazila jedna skutočnosť. V okolitých nemocniciach prijali v čase mojej hospitalizácie pár ľudí s podobnými príznakmi výpadku vedomia ako som mal aj ja. Lekári a polícia odmietli akúkoľvek súvislosť medzi týmito prípadmi. Toto všetko zostáva mojím tajomstvom.