Stojím na vlakovom nádraží a trasiem sa celý od zimy. Krutá vládkyňa mrazu a snehu, panujúca v tejto oblasti si pýta svoju daň. Cvakám zubami ako pes, keď zbadá zlú bytosť. A presne tak sa aj cítim. Tá zima mi lezie na nervy. U nás, v Rusku sú silné mrazy bežnou vecou, ale dnes ručička teplomera ukazuje nevídanú odchýlku. Včera ráno, keď som odchádzal z ubytovne som nepozeral správy, ani nepočúval rádio. Nepovažoval som to za potrebné, lebo ma ani vo sne nenapadlo, že sa môže schladiť až o toľko stupňov Celzia. Možno to ani nehlásili, a front prišiel nečakane. Tieto myšlienky mi behajú stále dookola v hlave. Takýmto spôsobom zabíjam čas. Amplión Československej výroby začal šumieť, čo bolo predzvesťou hlásenia vlakovej stanice.
„ Medzinárodný rýchlik s pravidelným odchodom sedem hodín nula minút mešká dve hodiny. Koniec hlásenia.“
Vypočul som si strohé a jednoduché hlásenie, ktoré akoby ma bolo bodlo priamo do chrbta. To je asi zlý sen. Vždy chodí presne na čas. A dnes musí meškať. Veľmi škaredo som zahrešil. Zámerne som nečakal v čakárni medzi žobrákmi a špinou. Radšej som mrzol vonku, tak ako ostatný traja cestujúci. Okolnosti, v podobe „tenšieho“ kabáta, ktorý som mal na sebe, ma ale donútili vojsť do pekelných brán miestnej čakárne. Jedna z mojich nočných mor sa stala skutočnosťou. Vždy mávam veľmi zlé pocity, pri stretnutí so žobrákmi a podobnou háveďou. Od vojny v Afganistane som začal mávať tušenia na nebezpečné situácie. Nebol som v žiadnej špeciálnej jednotke, ale zato zverstiev som si užil dosť. Sú zapísané v podobe šedín na mojej hlave. Otočil som sa a vydal sa nesmelým krokom do náručia riskantného tepla. Nad vstupnými dverami visel ten prekliaty amplión. Zadíval som sa naň a snažil sa rozlúštiť nápis v abecede. Te-te.. Tesla! To je ono, tak sa volá tá firma. V dobách dávno minulých tu montovali celé elektronické zariadenia. Medzitým som zamyslený vstúpil do teplej čakárne. Strašný smrad ma prebral zo spomienok na históriu stanice. Nikde nikoho. Žiadny cestujúci vo vnútri. Len kalné pohľady bezdomovcov a kadejakej inej prepitej hávede ma prebodávali a premeriavali od hlavy po päty. Sadol som si na teoreticky najčistejšie miesto v čakárni. Bola to taká ošarpaná lavička. Čo čert nechcel, veci sa začali odvíjať presne podľa mojich zlých predtúch. Hneď po usadení sa, vyštartoval ku mne mladý potkan, teda malý počerný chlapec. Natrčil mi ufúľanú ruku a prosil si peniažky pre svoju chorú mamičku.