Kto by si myslel, že mala príjemný a zvonivý hlas, ten by sa riadne zmýlil! Keď pozdravila muža, čo rezko prešiel okolo nej, znelo to ako škripot zle naolejovaných dvier v nejakom starom rozpadajúcom sa zámku. Asi po polhodine únavného prehľadávania malej, takmer zodratej kabelky, víťazoslávne vytiahla na svetlo sveta niečo, čo vyzeralo ako veľká, nepálená tehla. Veľmi ma prekvapilo, že niečo také veľké nemohla nájsť. A aké zábavné bolo moje zistenie, že to nie je tehla ale jej mobil, z ktorého sa snažila niekomu dovolať. Podľa jej nazúreného výzoru a ešte viac vykrivených úst som správne uhádla, že sa jej to nedarí. Tlstými, hrubými prstami zlostne mlátil do malých tlačidiel telefónu. Hoci bol obrovský a vážne pripomínal skôr tehlu, v jej ručiskách sa takmer úplne strácal a vôbec som sa nedivila, že jej tlsté prsty znemožňujú akúkoľvek manipuláciu s ním. Svoje zábavné vystúpenie, na ktorom som sa skvelo bavila, ukončila tým, že mobil rázne vhodila do kabelky a rozhliadla sa. Najprv naľavo, potom napravo...A potom jej vražedný pohľad spočinul na mne. Stŕpla som od hrôzy. Nespokojne zdvihla hlavu a opovržlivo si ma premerala. Čakala som, že sa na mňa vyrúti, ona sa však pritom otočila a pohla sa, pričom hlaso zafučala a na čele sa jej ihneď vyrazili kvapôčky potu. Hnala svoje tlsté telo rýchlo preč – asi sa ponáhľala na autobus, to už neviem, pretože som sa radšej pobrala ďalej. Medzitým som už úplne zabudla, akú zmrzlinu som si to chcela objednať a tak som musela zapremýšľať znova. Lenže nech som robila čokoľvek, v hlave som mala stále tú príšerne tlstú a absolútne nesympatickú ženskú, ktorá by ma bola zvalcovala ako varný palec, kebyže sa na mňa vyrúti. V ten deň som sa skvelo prešla po meste a objavila som pár skvelých akcií. Ale aj tak pre mňa bol najlepší zážitok stretnutie, hoci len na diaľku, s tou „krásavicou“. Nech žijú obézni ľudia!.