Stromy sa skláňali k jazernej hladine, ktorá ich nežne oblizovala. Zapadajúce slnko sa rozlievalo po kraji a napĺňalo ho zvláštnou atmosférou. Akoby bolo ráno, akoby svitalo, akoby čosi začínalo...Aj začínalo. My. Vtedy, keď si si ku mne prisadol, usmial sa...Ach! Sedela som sama na vyprahnutom drevenom móle a sledovala som krásnu scenériu prírody. Keď si však pristúpil, príroda pre mňa zmizla. Bol si len Ty, Tvoj zjav, Tvoje oči ktoré láskali, Tvoje krásne vlasy, krásne krojené pery, gaštanové vlasy, stará flanelová košeľa, obnosené džínsy, pach od koní...Práve si dojazdil, pamätám sa, ako si rozjímal, že si konečne skrotil svoju kobylu. Bola biela, krásna, majestátna a veľmi temperamentná. Ach, aký si bol hrdý! Na ňu, na seba, na všetko. Pomenoval si ju Ariel a keď si na nej jazdil, svet patril len vám dvom. Bol si do nej zaľúbený, neexistoval pre teba nik iný. Keď si ju s láskou sedlal, kŕmil či kefoval, vždy si mal v očiach nehasnúcu nehu a úctu k tomu krásnemu zvieraťu, ktorému si obetoval veľa svojho času. A v ten večer si kúsok z toho času odkrojil a dal si ho mne. Úplne prirodzene, nie nanútene. Z vlastnej vôle, z vlastnej žiadosti. Sadol si si vedľa mňa a usmial si sa. Ach, áno, krásne sa usmievaš! V ten večer som Ti, milý môj, darovala svoje srdce. Darovala som ho tvojmu zmyselnému úsmevu, chlácholivému pohľadu, Tebe. Omámil si ma, celé moje ja túžilo ťa objať a prikryť ti pery bozkami. Cítila som z Teba Ariel, no nežiarlila som. Cítila som z teba nervozitu, no nebála som sa. Bola som sama sebou a to len vďaka Tebe. Vtedy večer si mi prvýkrát ukázal, aké je to byť zamilovaná. Ďakujem Ti za to, láska. Vôbec som sa nehnevala, že si ma nepobozkal, nehnevala som sa že si zbabelo utiekol do stajní za Ariel, aby si sa jej vyspovedal, ako som ťa prekvapila mojím chovaním, mojimi citmi k Tebe, ktoré som už nemohla tajiť. Nehnevala som sa, v tej chvíli nie. Ale potom...Keď si ma zdravil ako priateľku a vyhýbal si sa mi...Niečo mi pošeplo, že ten večer bol posledný večer, kedy sme si boli ozaj blízki. Pokazila som to, viem. Netušil si, čo je vo mne, netušil si že ťa neberiem ako kamaráta, že je to niečo viac...Ach, prečo si netušil? Prečo si ma vo svojom srdci zavrhol a nedovolil mi podmaniť si ťa? Bolelo to a nikdy viac som nechcela ľúbiť. A ani som nemohla, pretože moje srdce aj napriek všetkému patrilo Tebe. Len Tebe, láska, a navždy bude. Prisahám!.