Milá pani riaditeľka, vážený pedagogický zbor, rodičia, spolužiaci a priatelia!

Je mi cťou vás všetkých privítať na našej mikulášskej stužkovej slávnosti.
Drahí moji spolužiaci, snáď nenájdem medzi vami jedného, čo by si nespomenul na svoj prvý „gymplácky“ deň. Nesmelo sme si obzerali jeden druhého a napriek tomu sme sa museli tváriť aspoň trochu sebavedome. Nepoznali sme si navzájom mená, na novej škole sme blúdili pri hľadaní učební. Základná škola aj so všetkými spomienkami sa stala minulosťou. Mali sme to ťažké aj preto, že sa od nás, ako od vychádzajúcich deviatakov a nie ako pred nami ôsmakov, očakávalo, že keď sme starší, budeme zákonite i rozumnejší. Napriek tomu sme nespĺňali požiadavky na rozumnú triedu. Profesorov sme stresovali, zdržiavali od skúšania, v každom učive musela byť hlavne zábava a naša urečnenosť nemala konca kraja. Vy, naši rodičia ste si možno práve teraz pomysleli, že to robí každá trieda, ale aj profesori vám potvrdia, že my sme jednoducho extrémisti. Nemôžme a nechceme sa zato ospravedlnovať, my sme jednoducho takí. Sme takí, akích nás vidíte. Sami sme si veľmi rýchlo prišili nálepku „depresia“. Tak sa to s nami ťahá – 1.,2.,3. a dnes -
4. Depresia.
Drahí rodičia, dnes spoznáte skutočnú 4. Depresiu, spoznáte kamarátov svojich detí, ľudí, s ktorými sa deň čo deň už štyri roky stretávajú a možno sa vám otvoria dvere k predstavám k nášmu svetu. Svetu, v ktorom nechceme nepriateľstvo, klamstvá, intrigy a závisť.
K svetu našej zábavy.
Vážení profesori, doposiaľ ste nás mali možnosť vidieť len za školskými lavicami a možno
na nejakých celoškolských akciách. Dnešná noc vám ukáže naše ľudské tváre. Iste uznáte, že je veľký rozdiel medzi nami v triede a nami, akí skutočne sme. Sme hluční, to iste, ale niekedy sa mi zdá, akoby sme svojím krikom chceli prekričať svet. Mohol by mať hlas mladých ľudí akými sme my. Sme bez obalu, ale spravodliví. Sme hluční, ale budeme kričať dovtedy, kým si nevykričíme lepší zajtrajšok.
A my, 4. Depresia, musíme si uvedomiť, že tento večer je len náš. Všetci ľudia, ktorých vidíme okolo seba prišli kvôli nám. My vieme svoje, čo sme si prežili, vieme o našich priateľstvách, z ktorých budú možno niektoré na celý život, o našich láskach i intrigách. Či už to, čo sme zažili bolo dobré alebo zlé, patrilo to k nám. Vďaka tomu sme dnes takí, akí sme.