Slovenčina naša alebo čo by na to povedal Štúr (fejtón)

Všetci isto-iste okolo seba pozorujeme vedecký a technický pokrok, ktorý rastie takmer ako slovenská národná hrdosť po návrate našich hokejistov z Göteborgu. Predstavme si teraz, nech pán Albert Einstein odpustí, že niekto v „zemi neobmedzených možností“ – na Slovensku, práve skonštruoval stroj času. Keďže dotyčný vynálezca taktiež pocítil hrejivý pocit pri srdci (verme, že to nebude infarkt) z toho, že je Slovák, rozhodol sa preniesť do prítomnosti jedného z našich bradatých velikánov – Ľudovíta Štúra. A čudujsasvete, jeho aparát fungoval, a zrazu pred ním stojí v celej svojej 150- ročnej kráse pravý a nefalšovaný Ľudovít Štúr. Ľudovít ako rozumný človek zakrátko pochopil, kde je. Tak sa rozhodol, že si pôjde obzrieť naše, teraz už slobodné Slovensko. Objavil sa kdesi pri Banskej Bystrici a zamieril do najbližšieho dedinského domčeka, kde ho privítala starká. Ľudovít celý nadšený zistil, že jemu dôverne známe nárečie si krvopotne prerazilo cestu až do súčasnosti. Dozvedel sa, že Prešporok sa stal naším hlavným mestom, a tak sa tam vybral. Po vystúpení z vlaku na Hlavnej stanici ho na zemi upútalo čosi podivné. Zodvihol to do ruky a spoznal vec, ktorú už videl na opasku šikovného vynálezcu – mobilný telefón, presnejšie mobil. Zrazu mobil zapípal a Ľudovít si na obrazovke, presnejšie na displeji prečítal správu, presnejšie esemesku: „nazdar chlape zajtra som v blave stretneme sa odpish :-).“ Aj keď Ľudovít, učený to človek, ovládal mnoho svetových jazykov, tomuto nerozumel. Nechal mobil mobilom a pokračoval vo svojej ceste. Zistil, že dnešný svet sa tvári byť informačnou spoločnosťou, a že sa u nás šíri okrem choroby šialených kráv aj internet. Vydal sa teda na miesto, kde mala podľa jeho informácií sídliť novodobá kultúrno-vzdelávacia inštitúcia: internetová kaviareň. Po ceste neminul Michalskú bránu, ktorá napodiv ešte stála, a prispel jednou korunkou (ktorú získal za svoje zlatky v zmen..., pardón, v exchange) žobrákovi, ktorý tak krásne vyhrával na husliach a vyspevoval české ľudovky. Konečne dorazil na miesto svojej túžby po poznaní sveta. Mal dokonca šťastie, lebo našiel voľný poč..., pardón, kompjúter. Pozrel sa na obrazovku svojím odborným okom, ale dotyčnému textu nerozumel (aj keď bol po slovensky).

Poslednou zastávkou jeho okružnej cesty bolo Námestie slovenskej hokejovej revolúcie (ako bolo medzičasom pomenované), kde sa presvedčil, že Slováci ešte vedia spievať aj národnú hymnu, a že alkohol im chutí rovnako ako pred dvesto rokmi. Povzbudený a zároveň znechutený, ale maximálne zmätený nasadol na vlak do Bystrice. Po ceste sa už tešil na stretnutie so svojím, ehm, kamošom, Hurbanom.