Príhovor (rečnícky prejav)

Vážené p. učiteľky, p. učitelia , personál školy, drahí žiaci !

Už na začiatku písania tohto prejavu sme nechceli písať veci o tom, ako sme vyrastali od malých prváčikov po deviatakov a podobné vety, ktoré každý rok počujeme na tomto školskom dvore. Veď vy sami viete zhodnotiť naše pôsobenie na škole.
V prvom rade sa chceme poďakovať za všetko nám dané. Hlavne za vzdelanie, pekné spomienky, aj keď samozrejme, tiež tie pochmúrnejšie, za starostlivosť, obavy, dobré jedlo, za nervy, ktoré ste pri nás mali. Špeciálne za skvelé výlety a exkurzie. Pochybujeme, že žiaci niektorej inej základnej školy mali možnosť ísť dvakrát do Poľska, chodiť do SND v Bratislave či prázdninovať v Chorvátsku. Taktiež dúfame, že sme my niečo priniesli Vám. Aspoň vo forme sponzorstva z večierkov, ktoré mali, aspoň z nášho pohľadu úspech. Ešte by sme chceli spomenúť niektoré historky, trošku humorné. Pripomíname, že sme si nič nevymysleli:
Celá naša trieda Marišiek a Lojzkov sme boli celkom dobrý kolektív, až sa to niektorým učiteľom v niektorých situáciách nepáčilo, keď sme po nie celkom vydarených akciách nechceli určiť vinníka. Keďže sme pri určitých povinnostiach nestíhali plniť domáce úlohy, pre nás sa z nich postupom času stali prestávkové úlohy. Týmto by sme sa chceli poďakovať učiteľom, ktorí si nás cez prestávky nevšímali. Aj keď nám na to niekedy prišli a nazvali nás vlkmi. Pri našej nedávnej skúsenosti – príjimačkach na školy nám učitelia vraveli : ,,Myslite na to, čo sme Vám vždy hovorili.“ A my sme začali spomínať: ,, Vy tupci, kde sa chcete s týmto dostať ?! Nič neviete! Nikde Vás nezoberú !“ Ich predpovede sa ,,splnili“, každého zobrali tam, kde sa hlásil. Keďže väčšina z triedy má výtvarné nadanie, múzy nám pošepli, aby sme ho prejavovali. A my sme ho prejavili, kde sa len dalo. Na laviciach, po stenách, po dverách, po zošitoch. Používali sme aj rôzne organické pomôcky : banány, mydlovú vodu, kriedovú vodu zo špongie, v nutných prípadoch aj čistú vodu, a ak bolo zimné obdobie, poslúžil sneh. Takisto sa nám nepáčil ani tvar rozhlasu a naše dvere, ktoré sme mierne prikrášlili. A kľučka sa nám v poslednej dobe zdala príliš obyčajná, tak sme ju prikrášlili alobalom. Nuž, ale náš čas je už tu. Za niekoľko desiatok minút sa definitívne prestaneme nazývať žiakmi, ale študentmi stredných škôl. Dúfame, že budete spomínať, že do tejto školy raz chodili žiaci, ktorí ju aspoň na deväť rokov trošku oživili.

Tak dovidenia so spomienkami v srdci zo základnej školy!.