Lenivý žiak (karikatúra)

Dnes sa Vladkovi do školy vôbec nechcelo. Bolo to s ním aspoň také zlé, ako každý iný deň. Lenivo otvoril oči a nemotorne vygúľal z postele svojich deväťdesiat kilogramov váhy. Zakymácal sa, pričom sa pokúsil porozhliadnúť po zemi s cieľom nájsť jeho týždňové ponožky. Nehľadal dlho – zápach bol dostatočne silný na to, aby sa aj človeku s nádchou vyrovnalo EKG. Uvažoval, či by si nemal dať čisté, no smrtiaca vzialenosť ku skrini (dva metre) ho presvedčila, aby ešte dáky ten mesiac vydržal. Ak si dobre pamätal, dnes ho mali z niečoho skúšať. Nevedel si ale spomenúť z čoho. Pravdupovediac, ani ho to veľmi netrápilo. Rozmýšľal nad včerajším večerom v krčme a s celkom dobrou náladou odišiel do školy.
Prvá hodina bola matika. Profesorka vstúpila do triedy s dokonalým úsmevom na tvári, ani čo by mala nasadený kozmodisk.
„Tak! A ideme skúšať.“ predniesla plná hrdosti, pričom otvorila zošit a celá trieda sa roztriasla od strachu. Celá, až na Vladka. Profesorka si pozorne prezerala hodnotenie svojich študentov, keď vtom jej oči padli na kolónku „Vladimír Leňochod“ s bohatou zbierkou „guľatých“ známok.
„Leňochod!“ ozvalo sa triedou, no Vladkom to ani nepohlo.
„LEŇOCHOD!!!“
Vlado sa strhol, až mu od ľaku vyletel z rúk mobil, s ktorým sa hral pod lavicou.
„K tabuli!“ ozvalo sa spoza katedry.
„Pani profesorka, ja to neviem...“
„Päť!“ zahlásila matikárka, spokojná sama so sebou.
Vladko nič nepovedal, hral sa ďalej. Už si celkom zvykol. Vyučujúca sa teda postavila a začala vysvetľovať novú látku. Jej hlas pomaly stúpal do výšok, ako sa prepracúvala k výsledku. Jej nadšenie z blížiaceho sa riešenia nemalo hraníc. No v momente, keď chcela podčiarknúť výsledné hodnoty a sopranistickým hlasom rieknúť posledné slová, prehlušil ju náhly výkrik.
„VYHRAL SOM! VYHRAL SOM!!!“ zvolal Vlado, držiac v ruke mobil.

Z výletu do riaditeľne sa vrátil akurát na hodinu geografie. Profesorka sa snažila niečo vysvetľovať, ale netrápilo ho to. Uvažoval, ako by sa dala obhrýzaním ceruzky vyrobiť puška. Jeho uvažovanie zastavil odpoveďový hárok, ktorý sa mu dostal na lavicu. Poobzeral sa, zisťujúc, že rovnakou poruchou trpia asi všetky lavice. Chvíľku mu trvalo, kým pochopil, čo sa vlastne deje. Píše sa písomka.
Papier, ktorý odovzdal, bol čistý ako z výrobne. Dúfal, že dostane nejaké body aspoň za správny dátum a podpis.
Hrozne sa nudil. Škola sa mu dnes hnusila stále viac a viac. Jednoducho nemal svoj deň. Ešte ho čakali štyri hodiny nudy.

Ani nevedel, aký je ďaľší predmet.
Bola biológia. Profesorka neskúšala, vysvetľovala novú látku. Niečo o rastlinách.
„Koho by to zaujímalo?“ opýtal sa sám seba.
„Mňa teda určite nie...“ dal si vlastnú odpoveď a začal vysvetľovať susedovi, ako dobre sa mal na minuloročnej dovolenke pri mori.
„Leňochod! Nebavte sa tam!“ okríkla ho profesorka.
Chvíľku síce bolo ticho, ale dalo sa rátať na sekundy. Občas sa ozval Vladov pridusený smiech.
„Leňochod!!! A máme to tu opäť. Samé hahaha hihihi a pri písomke na mňa budete pozerať ako teľa na nové vráta. Vráti sa vám to ako bumerang! Sadneš si pekne sám!“ nahnevala sa vyučujúca.
Vladko si teda sadol sám. Už sa nemal s kým baviť o dovolenkách, tak si len podoprel hlavu rukou a počúval výklad. Minúty pomaly ubiehali, monotónny hlas učiteľky lenivo plával triedou, vysvetľujúc niečo o stavbe rastlín.
Vtom sa ozvala hrozná rana - Vladova hlava dopadla na lavicu. Hlasno zachrápal a zdesene precitol. Celá trieda sa váľala od smiechu, len profesorka sa pozerala na študenta ohnivým pohľadom cez ohňuvzdorné sklá svojich okuliarov.

Ďaľší výlet do riaditeľne. Ešte zostávali tri hodiny. Telesná a dvakrát etická výchova. Tam už našťastie nič náročné robiť nemusel. Keby musel, asi by aj tak nič nerobil. Zo školy vybehol ako prvý a v tom momente na ňu zabudol. Myslel na to, aký pekný deň strávi s kamarátmi. Veď zajtrajšok predsa dáko prežije...




M. Horniak II.A.