Hovorím si že rýchlo prebehnem, ešte nie je tak blízko a že nemám veľa času. Tak som sa ešte viac rozbehol. Ako som bežal, pozrel som na to auto. Felícia, zelená metalíza, značka.. Veď to je môj otec. Tak som mu chcel zakývať, ale nepozeral som kadiaľ idem a o niečo tvrdé som zakopol! Bol som práve na strede cesty, keď som začal padať. V tom momente som bol trochu prekvapený a zmätený. Keď som dopadol rukami na zem, zbadal som rútiace sa auto smerom na mňa! Pocit zmätenosti sa náhle zmenil na strach a hrôzu. Nebolo až tak ďaleko, ako som si predstavoval a zaraz som začul silný škripot bŕzd. Ja som sa chcel postaviť a bežať alebo odskočiť, ale nemohol som nič. Zdesene som hľadel na blížiace sa auto môjho otca a zavrel som oči. Prešli asi tri sekundy, a nič som nepočul. Poviem vám, v tu chvíľu som mal pocit že som asi mŕtvy, až pokiaľ som zas neotvoril oči. Videl som auto, ktoré stálo meter odomňa a v ňom otcovu vystrašenú tvár. Chvíľu na mňa pozeral, potom pootvoril dvere a hovorí: „Je ti niečo?“ Nič som nepovedal a pomaly som sa postavil. „Čo si tak bežal. Musíš dávať pozor na cestách, skoro som ťa zrazil!“ Po chvíli som sa spamätal a odvetil: „No, skoro.. U-už musím ísť lebo zmeškám, čau.“ Otočil som sa a pobral sa do školy. Počul som zatvorenie dverí a odchádzajúce auto. Myslím že si z toho otec nebude robiť veľkú hlavu.
Mohol ma zraziť. Dolámať, zmrzačiť. Možno aj zabiť. Čo potom? Mne by to bolo v podstate jedno. Ja by som už to mal za sebou, ale rodine nie. Mama by bola asi veľmi nešťastná, otec by mal výčitky do konca života. Hlavne že sa nič také nestalo, všetko skončilo dobre a už si na tú príhodu skoro nikto ani nespomenie.