Zimná príhoda (rozprávanie)

Pred pár rokmi sa mi stala príhoda, na ktorú sa tak ľahko nedá zabudnúť. Pamätám si všetky udalosti v ten deň. Bola zimné obdobie a mňa z pekného sna vytrhlo zazvonenie budíka. Po chvíli mi náhle poklesla nálada, keď som z elektronického trilkovania hneď pochopil, že je školský deň a všetky nádeje na nejaký náhradný sviatok alebo druhú nedeľu sa rozplynuli. Pokúšal som sa aspoň rozpamätať na ten pekný sen, ale bolo to, ako udržať vodu v dlaniach. Zostala mi po ňom iba myšlienka, že to bolo niečo pekné a príjemné. Tak som sa s nechuťou pomaličky prebral, posadil na posteľ a pretrel si oči. Postavil som sa, prešiel som k oknu a opatrne odostrel. Vonku husto snežilo. Ten pohľad vo mne vyvolal akúsi zimu a hneď som si chcel ľahnúť pod teplú perinu, ale ovládol som sa a zamieril som na záchod a do kúpelne. Po vykonaní potreby rôzneho druhu, som si v kúpelni umyl tvár a presunul sa do kuchyne. Urobil som si teplé kakao a zjedol som smotanový jogurt, ktorý bol jeden deň po dátume spotreby. Našťastie nebol plesnivý, ale jahodová príchuť mi vôbec jahody nepripomínala. Na desiatu som si urobil jeden hrubý krajec chleba plnený syrom a salámou. Došiel som naspäť do izby, kde som sa prezliekol, zobral som tašku, dúfajúc že som nič nezabudol. Obul som sa, dal som si bundu, čiapku, rukavice, šál a takto vyzbrojený do zimy, zamkol som byt a zišiel schodmi dolu.
Vonku bolo hnusne. Za prvé bola veľká zima. Za druhé husto snežilo. A zatretie silno fúkalo. Ak sú tieto tri faktory spolu, vytvoria veľmi nepríjemné zimné počasie. Ale nič sa nedalo robiť. Pustil som sa do kroku, aby som bol čo najskôr v škole. No asi po päťdesiatych metroch som sa otočil, lebo som si spomenul že som doma zabudol úbor na telesnú a nasrdený som utekal preň. Keď som znova vyrážal z domu, bolo už trochu neskoro, tak som pridal do kroku. Cesty a chodníky boli pod snehom pokryté vrstvičkou ľadu. Kráčal som asi päť minút a odokrytú časť tváre som mal pomerne omrznutú. Po ceste som stretol spolužiaka Erika. „Ahoj, aj ty ideš tak neskoro?“ povedal som. Vyzeral rovnako znechutený z počasia ako ja. „Čau. Ja som zaspal.“ odvetil. Cestou sme sa rozprávali o zajtrajšej písomke a o zbabranom diktáte. Už sme boli blízko školy. Keďže sme sa trochu spomalili a vyzeralo že už možno bude vyučovanie, Erik povedal: „Bežme, lebo nestíhame!“ Tak sa rozbehol a ja za ním. Chvíľu sme bežali. Už len cez cestu a sme pri škole. Erik bol asi päť metrov predo mnou a bol už za cestou. Práve sa z križovatky vyrútilo auto.

Hovorím si že rýchlo prebehnem, ešte nie je tak blízko a že nemám veľa času. Tak som sa ešte viac rozbehol. Ako som bežal, pozrel som na to auto. Felícia, zelená metalíza, značka.. Veď to je môj otec. Tak som mu chcel zakývať, ale nepozeral som kadiaľ idem a o niečo tvrdé som zakopol! Bol som práve na strede cesty, keď som začal padať. V tom momente som bol trochu prekvapený a zmätený. Keď som dopadol rukami na zem, zbadal som rútiace sa auto smerom na mňa! Pocit zmätenosti sa náhle zmenil na strach a hrôzu. Nebolo až tak ďaleko, ako som si predstavoval a zaraz som začul silný škripot bŕzd. Ja som sa chcel postaviť a bežať alebo odskočiť, ale nemohol som nič. Zdesene som hľadel na blížiace sa auto môjho otca a zavrel som oči. Prešli asi tri sekundy, a nič som nepočul. Poviem vám, v tu chvíľu som mal pocit že som asi mŕtvy, až pokiaľ som zas neotvoril oči. Videl som auto, ktoré stálo meter odomňa a v ňom otcovu vystrašenú tvár. Chvíľu na mňa pozeral, potom pootvoril dvere a hovorí: „Je ti niečo?“ Nič som nepovedal a pomaly som sa postavil. „Čo si tak bežal. Musíš dávať pozor na cestách, skoro som ťa zrazil!“ Po chvíli som sa spamätal a odvetil: „No, skoro.. U-už musím ísť lebo zmeškám, čau.“ Otočil som sa a pobral sa do školy. Počul som zatvorenie dverí a odchádzajúce auto. Myslím že si z toho otec nebude robiť veľkú hlavu.
Mohol ma zraziť. Dolámať, zmrzačiť. Možno aj zabiť. Čo potom? Mne by to bolo v podstate jedno. Ja by som už to mal za sebou, ale rodine nie. Mama by bola asi veľmi nešťastná, otec by mal výčitky do konca života. Hlavne že sa nič také nestalo, všetko skončilo dobre a už si na tú príhodu skoro nikto ani nespomenie.