Pred pár rokmi sa mi stala príhoda, na ktorú sa tak ľahko nedá zabudnúť. Pamätám si všetky udalosti v ten deň. Bola zimné obdobie a mňa z pekného sna vytrhlo zazvonenie budíka. Po chvíli mi náhle poklesla nálada, keď som z elektronického trilkovania hneď pochopil, že je školský deň a všetky nádeje na nejaký náhradný sviatok alebo druhú nedeľu sa rozplynuli. Pokúšal som sa aspoň rozpamätať na ten pekný sen, ale bolo to, ako udržať vodu v dlaniach. Zostala mi po ňom iba myšlienka, že to bolo niečo pekné a príjemné. Tak som sa s nechuťou pomaličky prebral, posadil na posteľ a pretrel si oči. Postavil som sa, prešiel som k oknu a opatrne odostrel. Vonku husto snežilo. Ten pohľad vo mne vyvolal akúsi zimu a hneď som si chcel ľahnúť pod teplú perinu, ale ovládol som sa a zamieril som na záchod a do kúpelne. Po vykonaní potreby rôzneho druhu, som si v kúpelni umyl tvár a presunul sa do kuchyne. Urobil som si teplé kakao a zjedol som smotanový jogurt, ktorý bol jeden deň po dátume spotreby. Našťastie nebol plesnivý, ale jahodová príchuť mi vôbec jahody nepripomínala. Na desiatu som si urobil jeden hrubý krajec chleba plnený syrom a salámou. Došiel som naspäť do izby, kde som sa prezliekol, zobral som tašku, dúfajúc že som nič nezabudol. Obul som sa, dal som si bundu, čiapku, rukavice, šál a takto vyzbrojený do zimy, zamkol som byt a zišiel schodmi dolu.
Vonku bolo hnusne. Za prvé bola veľká zima. Za druhé husto snežilo. A zatretie silno fúkalo. Ak sú tieto tri faktory spolu, vytvoria veľmi nepríjemné zimné počasie. Ale nič sa nedalo robiť. Pustil som sa do kroku, aby som bol čo najskôr v škole. No asi po päťdesiatych metroch som sa otočil, lebo som si spomenul že som doma zabudol úbor na telesnú a nasrdený som utekal preň. Keď som znova vyrážal z domu, bolo už trochu neskoro, tak som pridal do kroku. Cesty a chodníky boli pod snehom pokryté vrstvičkou ľadu. Kráčal som asi päť minút a odokrytú časť tváre som mal pomerne omrznutú. Po ceste som stretol spolužiaka Erika. „Ahoj, aj ty ideš tak neskoro?“ povedal som. Vyzeral rovnako znechutený z počasia ako ja. „Čau. Ja som zaspal.“ odvetil. Cestou sme sa rozprávali o zajtrajšej písomke a o zbabranom diktáte. Už sme boli blízko školy. Keďže sme sa trochu spomalili a vyzeralo že už možno bude vyučovanie, Erik povedal: „Bežme, lebo nestíhame!“ Tak sa rozbehol a ja za ním. Chvíľu sme bežali. Už len cez cestu a sme pri škole. Erik bol asi päť metrov predo mnou a bol už za cestou. Práve sa z križovatky vyrútilo auto.