Petrom Zbojom, ktorý si náš rešpekt vyslúžil hlavne svojou ľudskosťou, sa aj on navždy vryl do našich spomienok, ale rovnako zanechal aj odkaz pre všetkých pedagógov, že najlepší spôsob, ako si získať úctu študentov, je byť férový.
Áno, stužková slávnosť je dôležitá nielen pre nás, študentov, ale aj pre vás, našich profesorov. Zaiste to nebola vždy ľahká úloha usmerniť tridsiatku pubertiakov, ale priznajte si, vážené pani profesorky a páni profesori, ani my sme to s vami nemali vždy ľahké. Ale úprimne verím, že dnes si každý z vás môže povedať, že tá namáhavá práca nebola celkom zbytočná. Veď keď si spomeniem na posledných niekoľko rokov, často sme sa riadili heslom: „Z učenia ešte nikto nezomrel, ale načo riskovať.“ Ale nech je akokoľvek, sme vám vďační za mnoho skúseností a nových poznatkov, ktoré ste nám odovzdali, aj keď to možno teraz nie je celkom vidieť. Budeme sa snažiť robiť dobré meno nielen nám, ale aj nesklamať vaše nádeje, ktoré do nás vkladáte.
Za tolerovanie našich výstrelkov však patrí osobitná vďaka Vám, našej pani profesorke triednej. A dúfame, že takí žiaci ako my, sa Vám už do rúk nedostanú. Jednak preto, aby ste už nemuseli prežívať opäť to, čo s nami, ale i preto, aby spomienka na našu triedu bola pre vás neopakovateľná a jedinečná. Avšak je tu ešte niekto, kto sa na dnešný večer tajne tešil spolu s nami. Naši rodičia. V mene nás – všetkých študentov – by som vám chcela poďakovať. Bez vás by sme neboli tým, čím dnes sme. Nemali ste to s nami vždy ľahké, ale neviem, neviem, drahí rodičia, či by ste aj dnes zvládli plniť požiadavky, ktoré na dnešných študentov kladie škola a dospievanie. Ale nech je vám zadosťučinením, že do sveta ideme so všetkým tým najlepším i najhorším, čo máme práve od vás a našej školy a budeme sa snažiť žiť tak, aby sme neurobili zlé meno sebe, ale ani vám, ktorí nás, takpovediac, máte na svedomí. Vy ste pozorovali, ako sa postupom času formujú naše osobnosti a teraz už vieme aj to, čo ste sa nám za tie roky snažili sprostredkovať. A to, že len vlastnou usilovnosťou a ctižiadosťou budeme pripravení zdolávať prekážky, ktoré nám do cesty podhodí život.
A tak dnes, v tento slávnostný moment, keď nám v srdciach plápolajú ohníčky nedočkavosti a vzrušenia a v nejednom oku sa objaví slzička dojatia, tu, na tomto mieste, stojíme s tajnou túžbou. Túžbou, stať sa skutočne dospelými. A tak mi neostáva nič iné, ako vám všetkým – našim rodičom a profesorom – vyjadriť našu vďaku za to, že tu dnes môžeme stáť v tak hojnom počte. Pretože to je nielen naša, ale i vaša zásluha.
Ešte raz – ďakujeme.