Slávnostný príhovor na stužkovej slávnosti (rétorický prejav)

Vážený pán riaditeľ, vážená pani profesorka triedna, ctení zástupcovia profesorského zboru, drahí rodičia, milí spolužiaci a všetci naši vzácni hostia, ktorí ste sem dnes večer zavítali, aby ste spolu s nami oslávili tento výnimočný okamih.

Určite je výnimočný v mnohom. Dnes večer sme sa tu zišli pri príležitosti odovzdania maturitných stužiek nám, študentom triedy P 4.D.
Áno, už sú to skoro štyri roky, čo trochu roztrasených 32 párov nôh prekročilo po prvý krát bránu Strednej priemyselnej školy dopravnej a navždy sa tak zapísalo do jej análov ako jedna z dvoch tried v odbore prevádzka a ekonomika dopravy v ročníkoch 2000 – 2004. Prežili sme toho veľa, spoznali sme nové miesta, nových ľudí a v neposlednom rade sme lepšie spoznali aj sami seba. A tak, ako sa už od 16. storočia traduje zvyk odovzdávania zelených stužiek ako symbolu nádeje v úspešný vstup do sveta dospelých, dnes, v poslednom školskom roku nášho stredoškolského štúdia, tu pred vami stojí síce už len 30 mladých ľudí, ale všetci s veľkou nádejou v srdci. S nádejou, že prvú veľkú skúšku dospelosti zvládneme šťastne a do života vykročíme s hrdo vztýčenou hlavou a krásnymi spomienkami na roky na strednej škole. A jednou z najkrajších by mala byť práve spomienka na túto, pre každého z nás tak dôležitú chvíľu, ktorá by sa mala do našich pamätí zapísať ako jedna z najvýznamnejších a najdôležitejších udalostí nášho života. O chvíľu sa definitívne uzavrie brána s rokmi nášho detstva. Nastane ten rozhodujúci zlom, maličký okamih pravdy, keď v každom z nás dozrie vedomie, že to trvalo príliš krátko. Veď už Ovídius skonštatoval: „ Čas plynie a my nepozorovane starneme.“ Čas beží svojím nezvratným tempom a len tie radostnejšie alebo naopak smoliarske dni nám relativizujú tempo jeho toku. A tak dnes, po uplynutí presne 1183 dobrých i tých nie celkom dobrých dní, sa tu všetci stretávame, aby sme sa rozlúčili s érou našich študentských čias a vkročili do toho povestného sveta dospelých. Byť dospelým niekedy znamená aj vyrovnať sa so stratou. Myslím, že každý, kto to zažil, vie, že s človekom, ktorí odíde, vždy odíde aj kúsok z nás samých. Ale rovnako tu ostáva kúsok z neho v našich spomienkach. A tak všetci, ktorí tu dnes večer nemôžu byť fyzicky, či už je to nikto blízky z rodiny alebo priateľ, všetci tí tu budú s nami v našich myšlienkach. A tak, ako sme sa cez letné prázdniny museli rozlúčiť s profesorom ekonomiky a zástupcom školy, pánom Ing.

Petrom Zbojom, ktorý si náš rešpekt vyslúžil hlavne svojou ľudskosťou, sa aj on navždy vryl do našich spomienok, ale rovnako zanechal aj odkaz pre všetkých pedagógov, že najlepší spôsob, ako si získať úctu študentov, je byť férový.
Áno, stužková slávnosť je dôležitá nielen pre nás, študentov, ale aj pre vás, našich profesorov. Zaiste to nebola vždy ľahká úloha usmerniť tridsiatku pubertiakov, ale priznajte si, vážené pani profesorky a páni profesori, ani my sme to s vami nemali vždy ľahké. Ale úprimne verím, že dnes si každý z vás môže povedať, že tá namáhavá práca nebola celkom zbytočná. Veď keď si spomeniem na posledných niekoľko rokov, často sme sa riadili heslom: „Z učenia ešte nikto nezomrel, ale načo riskovať.“ Ale nech je akokoľvek, sme vám vďační za mnoho skúseností a nových poznatkov, ktoré ste nám odovzdali, aj keď to možno teraz nie je celkom vidieť. Budeme sa snažiť robiť dobré meno nielen nám, ale aj nesklamať vaše nádeje, ktoré do nás vkladáte.
Za tolerovanie našich výstrelkov však patrí osobitná vďaka Vám, našej pani profesorke triednej. A dúfame, že takí žiaci ako my, sa Vám už do rúk nedostanú. Jednak preto, aby ste už nemuseli prežívať opäť to, čo s nami, ale i preto, aby spomienka na našu triedu bola pre vás neopakovateľná a jedinečná. Avšak je tu ešte niekto, kto sa na dnešný večer tajne tešil spolu s nami. Naši rodičia. V mene nás – všetkých študentov – by som vám chcela poďakovať. Bez vás by sme neboli tým, čím dnes sme. Nemali ste to s nami vždy ľahké, ale neviem, neviem, drahí rodičia, či by ste aj dnes zvládli plniť požiadavky, ktoré na dnešných študentov kladie škola a dospievanie. Ale nech je vám zadosťučinením, že do sveta ideme so všetkým tým najlepším i najhorším, čo máme práve od vás a našej školy a budeme sa snažiť žiť tak, aby sme neurobili zlé meno sebe, ale ani vám, ktorí nás, takpovediac, máte na svedomí. Vy ste pozorovali, ako sa postupom času formujú naše osobnosti a teraz už vieme aj to, čo ste sa nám za tie roky snažili sprostredkovať. A to, že len vlastnou usilovnosťou a ctižiadosťou budeme pripravení zdolávať prekážky, ktoré nám do cesty podhodí život.
A tak dnes, v tento slávnostný moment, keď nám v srdciach plápolajú ohníčky nedočkavosti a vzrušenia a v nejednom oku sa objaví slzička dojatia, tu, na tomto mieste, stojíme s tajnou túžbou. Túžbou, stať sa skutočne dospelými. A tak mi neostáva nič iné, ako vám všetkým – našim rodičom a profesorom – vyjadriť našu vďaku za to, že tu dnes môžeme stáť v tak hojnom počte. Pretože to je nielen naša, ale i vaša zásluha.
Ešte raz – ďakujeme.