Jednej neskorej noci mi z ničoho nič začne zvoniť mobil. Pozriem na displej a zisťujem, že mi volá susedka zo smiedmého poschodia. Ozvem sa rozospatým hlasom a suseda sa ma pýta či nám niekto nevytápa byt, pretože suterén je kompletne zaplavený. Pomyslím si:“Pozvem ju na pohárik, veď je slobodná, bez poriadného chlapa a ja už aj tak nespím.“ Nakoniec ju pozvem a ona súhlasí.
O pár minút mi niekto klope na dvere. Je to ona a v celej svojej kráse. Otvorím a pozvem ju ďalej, že nech si spraví pohodlie a chvíľku počká. Za pár okamžikov sa zjavím vo dverách obývačky s fľašou domácej pálenej. Zo slušnosti sa spýtam: “Dáte si pohárik?“ Len tak prikívne hlavou a ja už vyberám poháriky. Po pár okamžikoch duchaplnej konverzácie a pár pohárikoch domácej sa ma opýta: “Nepotykáme si?“ S radosťou prikívnem a nalievam ďalší. Takto pokračujeme už niekoľko hodín. Nálada začína stúpať a promile v krvi tiež. V okamihu, keď otváram ďalšiu fľašu padne z jej strany znova zaujímavá otázka. „Počula som, že predávaš to tvoje auto, ale 250 tisíc je príliš, nedalo by sa to nejako zjednať?“ „Určite sa dohodneme“ odpovedám a nalievam s úsmevom v tvári znova a znova. Cena môjho automobilu v priebehu hodiny rapídne klesla. „Dám ti 180 tisíc a to je moje posledné slovo“ povie suseda. Ja už v dosť podnapitom stave prikívnem a s poznámkou, že je to pre lepšie susedské vzťahy zaspávam. Suseda spokojná, že spravila dobrý obchod, odchádza.