Dane, ako na ne a čo za ne (esej)

Domnievam sa, že v novodobých dejinách samostatného Slovenska máme na poste ministra financií po prvýkrát človeka, ktorý nemyslí na svoje vrecká, ale aj na životy obyčajných ľudí. Bezvýznamný politik – Ivan sa vypracoval až na výbercu daní – pána Miklóša a teraz si buď nevie dať rady a snaží sa nájsť riešenie (aj) v mojej hlave, alebo je natoľko zhovorčivý, že sa snaží aj takouto formou komunikovať s mládežou.
Môj prvý skromný názor je, že hlavný problém týkajúci sa daňovej reformy tkvie v stále nezodpovedanej otázke ako naplniť štátnu pokladnicu a nezrujnovať pri tom už aj tak do kosti vyžmýkaného spoluobčana. Ako neprofesionálny laik si však dovolím tvrdiť, že nielen z daní, často neúmerne vysokých v porovnaní s biednym platom prostého človeka, je štát finančne zabezpečený. Aj ich zdanlivo bezodné studne raz vyschnú. Kto potom bude prilievať vodu do rieky poháňajúcej štátny mlyn.
Nastolený trend každoročného zvyšovania daní mi ako bezradné a zúfalé riešenie pre zmazanie štátneho deficitu, ktorý tu na konci každého roka je tak, ako je po lete zima a po zime opäť leto. Neprekonateľným paradoxom je priama úmera medzi zvyšovaním daní a štátnym deficitom. A v čom vidím príčinu??? To akoby mlynároví sluhovia prilievali vodu ešte viac a ešte intenzívnajšie ako pred rokom do dreveného koryta. Na jeho začiatku sa galóny hravo žblnkotajúcej, priezračnej a kryštáľovo čistej a, a.. vody valia smerom k mlynu. Drevo koryta je však rokmi (a určite nielen rokmi) prehnité a jeho performované dno pripomína svojou prevzdušnenosťou skôr deravý a začmudený plášť pred parlamentom žobrajúcej ženy ako bezpečnú cestu do svojho cieľa – štátnej pokladnice. A každá vyperformovaná dierka má svoje vlastné korýtko. To však neústi do mlyna, ale do.. Z toho možno ľahko vydedukovať, prečo je na východe tak sucho a na západe o čosi vlhšie. A tak sa stáva, že na konci poháňa mlyn už len krv a pot mlynárových sluhov prežívajúcich svoj víťazný pád (ďalej už len pád) sťa by Jilemnického Kysuce na konci každého roka čakajúc na novú jar, na nový deň, ktorý nám azda svitne po zdarnej integrácii do EÚ. Veľa vody bude ešte treba priliať a ešte veľa jej vytečie, kým sa zlaté lúče tohto dňa zablyštia na streche nášho mlyna a azda osvietia mútne hlavy nášho predstavenstva hoviaceho si v kreslách parlamentu. Bola by iste hanba vstúpiť do únie s takým deravým kanalizačným systémom.

Je preto nevyhnutné diery zahátať, odčerpávateľov sankciovať a ľuďom dovoliť žiť, žiť bez nezvládnuteľného daňového zaťaženia. Ak je až také nevyhnutné dane zvyšovať, potom to chce značnú racionalizáciu napríklad podľa vzoru stredovekých kráľov. Keď chceli zvýšiť dane a pritom udržať disciplínu a nasadenosť svojich poddaných, zvýšili im napríklad denný prídel jedla. Aj v súčastnosti musí kráľ (pán Mikloš) zvyšovať dane. Čo by sa však dalo urobiť pre „poddaných“? Ponúknuť im aspoň solídne pracovné miesta s mzdou, ktorou by boli schopný zaplatiť daňové poplatky a kúsok chleba do úst. Na to sú potrebné mnohé rozumné reformy. Zvýšenie minimálnej mzdy je zdanlivo dobrý nápad, nesie však so sebou značnú dávku kontraproduktivity súvisiacej s neochotou zamestnávateľov podstúpiť takú veľkú zmenu týkajúcu sa obsahu ich peňaženiek.
Ak chceme žiť v tomto štáte štýlom pravého európana, potrebujeme, aby mlyn mlel bezpečne. A aby mlel, potrebuej vodu, zlatú vodu v podobe daní. Tá, aby sa k jeho kolesu vôbec dostala, potrebuje koryto, však pevné, nie drevené, ale oceľové bez dier a dierok. Občania a štát musia žiť v dokonalej symbióze, aby prežili, pretože voda je nevyhnutná pre mlyn a mlyn je múka, múka je chlieb a chlieb je život.
Najdôležitejšou súčasťou tohto kolobehu je však koleso mlyna, ktoré ja vidím v ministrovi financií, ako medzistupeň medzi financiami a ich konečným prerozdelením do jednotlivých sektorov.