Dnes vyrozprávam príbeh, pre mnohých z vás možno nezaujímavý a pre ten zbytok možno inšpirujúci. Chcem Vás zaviesť do tajov mojej lásky, ktorá napĺňa môj život, robí ho zaujímavejší, krajší, náročnejší, nebezpečný. Moje kroky často vedú tými majestátnymi, nádhernými, nedobytnými kôpkami skál, do neba čnejúce vrcholky hôr.
Kedže uz od začiatku môjho života žijem medzi horami a život v meste by bol pre mňa určite záhubkom, väzením, zlý sen, z ktorého sa chcem čo najskôr prebudiť. I rodičia ma vždy viedli k horám, odhaľovali mi ich taje, ale akosi sa im to vymklo z rúk.
Už mi nestačila tisícovka, ktorú mám pred domom, ktorú som denne absolvovala namiesto sledovania telenoviel. Chcela som viac a viac. Mala som desať rokov, keď som prvý krát zvládla 8 hodinovú túru na Kriváň. Bolo to niečo nové, zaujímavé a celej sa ma to zmocnilo. A zase som chcela viac a viac. Z jedného výstupu sa stal rituál, na potešenie mojich rodičov, ktorí museli vďaka mojej záľube siahať hlbšie a hlbšie do peňaženky.
A ako tieto moje výstupy vyzerajú? Nuž dôležitý je predovšetkým spánok, čo je v mojom prípade dosť problematické, ako vraví mama, som taký nočný tvor, ktorý cez deň spí a v noci ožíva. Aj keď sa už stalo, že po jeden a pol hodine spánku som šľapala 10-hodinovku. Nuž, mladý človek všeličo vydrží.
Keďže v mojom okolí nie je nikto kto by spoločne zdieľal moju záľubu, často chodím sama. Zatiaľ čo rodičia relaxujú v hotelovom bazéne alebo idú na golf, čo je síce veľmi pekná predstava dovolenky, ale rozhodne nič pre mňa. A tak idem s veľkým úsmevom na tvári. Podkýňam sa o kamene, nohy a ruky mám dopichané od ihličia, kolená doráňané od skál a ten vrchol je stále ďaľej a ďaľej. Koľko krát si poviem:"tak uz dosť, daľej nejdem, sadnem si tu na skalu a nech prídu s helikoptérou pre mňa." No moja túžba a vytrvalosť je väčšia. "K čomu to vôbec je? keď nohy si vôbec necítim, prúdy potu stekajú obrovskou rýchlosťou, ledva lapám po vzduchu, tajím plač, ani ľudí už nestretám, len zopár bláznov ako som ja." Po chvíľke zvoní telefon - to mama chce vedieť či som ešte na žive. "Fučíš ako slov", vraví mi. No čo sa čuduje, ved šlapem už 3 hodiny do kopca. "Blázon, blázon bez rozumu."
Vravím si:"už končím, toto je posledný krát, to je predsa nenormálne aby som takto ničila svoje mladé telo." A ten vrchol je stále ďaľej a ďaľej. "Ale ty to predsa zvládneš, nevzdáš to predsa v strede cesty.