Ty musiš ovládnúť štít, nedovoľ aby ovládol on teba."- vnútorným monológom posilňujem svoje sebavedomie.
Po strastiplnej ceste, kde už štôrnožky lozím po skalách absolútne bez síl s vyplazeným jazykom, ktorý už nevládzem ťahať za sebou, sa konečne dostanem do vytúženého cieľa - vdaka mojej silnej osobnosti, vytrvalosti, fyzickej kondícii a s hlavou blázna. Konečne stojím na vrcholku, nad čiarou oblakov, kde sneh sa bojí topiť, tak blízko neba, kde hviezdy chodia spať. Stojím a pozerám a stála by som nekonečné hodiny a len pozerala do tmavej rokliny a na zasnežené vrcholky susedných štítov Srdce mi búši akoby som bola zamilovaná s rozdielom, že táto láska nezradí. Také ticho, problémi tu neexistujú. "Premohla som ťa."
A tak veľmi sa nechce dole. Bola by som tu aj celú večnosť. Už si nevravím " toto bolo posledný krát" ale "stálo mi to za to." Ale čas tlačí a mama zase volá. Zídem dole a šla by som znova. Ešte viac a viac, tam kde ľudská noha ešte nevstúpila. Tak idem dole s fantastickým pocitom, čo som opäť prežila a videla. A čím som nižšie a nižšie, pomaly ale isto vstupujem do civilizácie. Už sú tu zase všetky problámy a tie isté tváre. Už sa teším na daľší deň, ked zvládnem daľší a ešte vyšší.
Po týždni odchádzam, sediac v aute hľadím, ako strácajú sa mi v diaľ a v diaľ. A ja chcem tak blízko byť.
Pár krát som sa pokúšala i nejaké tie skaly zlanovať ako horolezec, ale tu už rodičia rázne povedali "dosť." Tak si musím vystačiť s vlastnými nohami.
Ale tatinko mi sľúbil, že ak budem poslúchať a nosiť dobré známky, zaplatí mi sprievod na Gerlach. Taký darček je mi cennejší ako celý záhon ruží, zlato, diamanty či nový mobil.
Som asi naozaj zvláštny druh človeka, ktorý chce vystupovať stále viac a viac. Pozerať na zasnežené vrcholky hor, znova sa podkýnať o skaly, kráčať s rozbitými kolenami, počuť šum vodopádov, dýchať čerstvý vzduch, zažívať ten pocit, ked krúti sa mi hlava pri pohľade do tmavých roklín, kde raz túžim snívať svoj večný sen, tam na vrcholkoch hôr.