Na vrcholkoch hôr (príbeh)

Dnes vyrozprávam príbeh, pre mnohých z vás možno nezaujímavý a pre ten zbytok možno inšpirujúci. Chcem Vás zaviesť do tajov mojej lásky, ktorá napĺňa môj život, robí ho zaujímavejší, krajší, náročnejší, nebezpečný. Moje kroky často vedú tými majestátnymi, nádhernými, nedobytnými kôpkami skál, do neba čnejúce vrcholky hôr.
Kedže uz od začiatku môjho života žijem medzi horami a život v meste by bol pre mňa určite záhubkom, väzením, zlý sen, z ktorého sa chcem čo najskôr prebudiť. I rodičia ma vždy viedli k horám, odhaľovali mi ich taje, ale akosi sa im to vymklo z rúk.
Už mi nestačila tisícovka, ktorú mám pred domom, ktorú som denne absolvovala namiesto sledovania telenoviel. Chcela som viac a viac. Mala som desať rokov, keď som prvý krát zvládla 8 hodinovú túru na Kriváň. Bolo to niečo nové, zaujímavé a celej sa ma to zmocnilo. A zase som chcela viac a viac. Z jedného výstupu sa stal rituál, na potešenie mojich rodičov, ktorí museli vďaka mojej záľube siahať hlbšie a hlbšie do peňaženky.
A ako tieto moje výstupy vyzerajú? Nuž dôležitý je predovšetkým spánok, čo je v mojom prípade dosť problematické, ako vraví mama, som taký nočný tvor, ktorý cez deň spí a v noci ožíva. Aj keď sa už stalo, že po jeden a pol hodine spánku som šľapala 10-hodinovku. Nuž, mladý človek všeličo vydrží.
Keďže v mojom okolí nie je nikto kto by spoločne zdieľal moju záľubu, často chodím sama. Zatiaľ čo rodičia relaxujú v hotelovom bazéne alebo idú na golf, čo je síce veľmi pekná predstava dovolenky, ale rozhodne nič pre mňa. A tak idem s veľkým úsmevom na tvári. Podkýňam sa o kamene, nohy a ruky mám dopichané od ihličia, kolená doráňané od skál a ten vrchol je stále ďaľej a ďaľej. Koľko krát si poviem:"tak uz dosť, daľej nejdem, sadnem si tu na skalu a nech prídu s helikoptérou pre mňa." No moja túžba a vytrvalosť je väčšia. "K čomu to vôbec je? keď nohy si vôbec necítim, prúdy potu stekajú obrovskou rýchlosťou, ledva lapám po vzduchu, tajím plač, ani ľudí už nestretám, len zopár bláznov ako som ja." Po chvíľke zvoní telefon - to mama chce vedieť či som ešte na žive. "Fučíš ako slov", vraví mi. No čo sa čuduje, ved šlapem už 3 hodiny do kopca. "Blázon, blázon bez rozumu."
Vravím si:"už končím, toto je posledný krát, to je predsa nenormálne aby som takto ničila svoje mladé telo." A ten vrchol je stále ďaľej a ďaľej. "Ale ty to predsa zvládneš, nevzdáš to predsa v strede cesty.

Ty musiš ovládnúť štít, nedovoľ aby ovládol on teba."- vnútorným monológom posilňujem svoje sebavedomie.
Po strastiplnej ceste, kde už štôrnožky lozím po skalách absolútne bez síl s vyplazeným jazykom, ktorý už nevládzem ťahať za sebou, sa konečne dostanem do vytúženého cieľa - vdaka mojej silnej osobnosti, vytrvalosti, fyzickej kondícii a s hlavou blázna. Konečne stojím na vrcholku, nad čiarou oblakov, kde sneh sa bojí topiť, tak blízko neba, kde hviezdy chodia spať. Stojím a pozerám a stála by som nekonečné hodiny a len pozerala do tmavej rokliny a na zasnežené vrcholky susedných štítov Srdce mi búši akoby som bola zamilovaná s rozdielom, že táto láska nezradí. Také ticho, problémi tu neexistujú. "Premohla som ťa."
A tak veľmi sa nechce dole. Bola by som tu aj celú večnosť. Už si nevravím " toto bolo posledný krát" ale "stálo mi to za to." Ale čas tlačí a mama zase volá. Zídem dole a šla by som znova. Ešte viac a viac, tam kde ľudská noha ešte nevstúpila. Tak idem dole s fantastickým pocitom, čo som opäť prežila a videla. A čím som nižšie a nižšie, pomaly ale isto vstupujem do civilizácie. Už sú tu zase všetky problámy a tie isté tváre. Už sa teším na daľší deň, ked zvládnem daľší a ešte vyšší.
Po týždni odchádzam, sediac v aute hľadím, ako strácajú sa mi v diaľ a v diaľ. A ja chcem tak blízko byť.
Pár krát som sa pokúšala i nejaké tie skaly zlanovať ako horolezec, ale tu už rodičia rázne povedali "dosť." Tak si musím vystačiť s vlastnými nohami.
Ale tatinko mi sľúbil, že ak budem poslúchať a nosiť dobré známky, zaplatí mi sprievod na Gerlach. Taký darček je mi cennejší ako celý záhon ruží, zlato, diamanty či nový mobil.
Som asi naozaj zvláštny druh človeka, ktorý chce vystupovať stále viac a viac. Pozerať na zasnežené vrcholky hor, znova sa podkýnať o skaly, kráčať s rozbitými kolenami, počuť šum vodopádov, dýchať čerstvý vzduch, zažívať ten pocit, ked krúti sa mi hlava pri pohľade do tmavých roklín, kde raz túžim snívať svoj večný sen, tam na vrcholkoch hôr.