Je všetko determinované? (rétorický prejav)

Vážená pani profesorka, milí spolužiaci. Svojím prejavom by som chcel poukázať na otázku predurčenosti či determinizmu a problémy, ktoré z nej vyplývajú.
V hre Julius Caesar hovorí Cassius Brutovi: "Človek niekedy býva pánom svojho osudu." Ale môžeme byť naozaj pánmi svojich osudov? Alebo je všetko, čo urobíme dopredu determinované a predurčené? Ako argument pre predurčenosť cirkev v minulosti uvádzala, že Boh je všemohúci, stojí mimo čas, takže vie dopredu o tom, čo sa stane. Ako však potom človek môže mať slobodnú vôľu? A ak nemá slobodnú vôľu ako môže zodpovedať za svoje činy? Dnes sa argumenty pre determinizmus podkladajú vedou. Zdá sa, že existujú dobre definované zákony, ktoré určujú ako sa vesmír a všetko v ňom vyvíja v čase. Aj keď sme všetky tieto zákony ešte neobjavili, poznáme ich dosť na to, aby sme mohli predpokladať, čo sa stane vo všetkých situáciach s výnimkou tých najextrémnejších. Kto však tieto zákony určil? Mohol to byť Boh? Alebo tieto zákony existujú nepretržite a len proste "sú"? Myšlienka, že existuje jednotná sústava rovníc, ktorá určuje všetko vo vesmíre, vyvoláva množstvo problémov. Predovšetkým by takáto sústava musela byť kompaktná a matematicky elegantná. Ako však môže malý počet rovníc určovať všetku tú zložitosť a komplikovanosť okolo nás? Ďalším problémom tejto teórie je, že potom by musela určovať všetko aj to, čo hovoríme. Prečo by však malo byť to, čo práve hovorím pravdivé? Nie je oveľa viac pravdepodobné, že to, čo hovorím je nepravda? Tretím problémom determinizmu je fakt, že máme pocit slobodnej vôle. Ak je ale všetko predurčené zákonmi, tak je naša slobodná vôľa ilúziou a ak nemáme slobodnú voľu ako môžeme byť zodpovední za svoje činy?
Mojou odpoveďou na otázku rozmanitosti okolného sveta je princíp neurčitosti kvantovej mechaniky. Ten zapríčinil to, že vesmír sa vo svojich ranných štádiach mohol nachádzať vo veľmi rozdielnych stavoch a tie sa vyvinuli v celý súbor možných histórií vesmíru. Väčšina týchto histórií si je veľmi podobná vo veľkých merítkach, odlišujú sa však v malých takpovediac každodenných udalostiach. Určite sa medzi nimi bude nachádzať aj história, v ktorej nacisti vyhrali vojnu aj keď s nižšou pravdepodobnosťou. No a my náhodou žijeme v tej, ktorej vojnu vyhrali spojenci.
Druhá otázka, otázka pravdivosti mojich výrokov, je už viac-menej zodpovedaná. Odpoveď na ňu poskytuje Darwinova teória prírodného výberu.

Podľa nej prežiť a reprodukovať sa môžu len tí jedinci, ktorí sú schopní robiť správne závery o okolnom svete. Za posledných 10000 rokov nedošlo k žiadnej podstatnej zmene v biologickej stavbe človeka. Naša schopnosť činiť správne závery z pozorovania okolia musí mať počiatok v dobe jaskynných ľudí. Viedol k nej výber na základe schopnosti loviť určité zvieratá pre potravu a naopak dokázať sa iným zvieratám ubrániť. Je len pozoruhodné, že schopnosti vyvinuté práve na tieto účely nám tak dobre slúžia aj za veľmi zmenených podmienok dnešnej doby. Ďalším pokrokom v našom vývoji bol vznik reči a písma. To nám umožnilo hromadiť naše skúsenosti najprv v hovorenej a neskôr aj písanej forme. Pomerne rýchlo sme pokročili z úrovne jaskynných ľudí na úroveň, kedy sa môžeme pýtať ako vyzerá konečná teória vesmíru. Tretia otázka sa zaoberala slobodou našej vôle. Pravdou je, že jediným objektívnym testom, či organizmus má alebo nemá slobodú voľu je, či možno jeho správanie predpovedať. V prípade ľudských bytostí nám žiadny zo zákonov matematiky, biológie či fyziky neumožňuje presne určiť správanie daného jedinca. Je to dané tým, že ľudský mozog sa skladá z veľkého počtu buniek. Aplikácia matematicko-biologických zákonov dáva presné výsledky len v prípade jednej nanajvýš dvoch buniek. Pri vyšších počtoch sa už musíme uchýliť k pravdepodobnosti a štatistike. A i keby to bolo možné predpovedať, potom to, že sme urobili predpoveď, môže zmeniť to, čo sa stane. Keby nám bolo dovolené vidieť, čo sa stane v budúcnosti, mohli by sme to zmeniť. Takže, čo vlastne vyplýva zo slov, ktoré som povedal? Existuje niečo ako nemenný osud? Odpoveďou môže byť áno, ale práve takisto aj nie, pretože nikdy nebudeme vedieť, čo bolo predurčené..