Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch (rozprávanie)

Bolo to v júli, bližšie v jeden krásny slnečný víkend, kedy náš okruh dobrých priateľov napadlo, že pôjdeme na týždeň na samotu do hlbokého lesa.
Počasie bolo priateľné a môjho kamaráta Jara napadlo, že môžeme ísť k jeho dedkovi, ktorý žil v malom domčeku v hore, práve vtedy odišiel na návštevu k jeho sestre a starý dom ostal úplne prázdny. ,, Tak to je výborný nápad “, pochválili sme Jara. Netrvalo nám dlho, kým sme pripravili všetky potrebné veci a mohli sme vyraziť na cestu. Cesta trvala strašne dlho a bola veľmi únavná a ešte k tomu boli strašné horúčavy. ,, Chalani, už ho vidím! “, zakričal som s úsmevom. Veď ani sa nečudujem, bol som taký unavený a smädný, že by som vypil galóny vody. No pred domom sme ostali všetci prekvapene stáť, pozerali sme na trosky, ktoré len pripomínali tvary domu. ,,Tak toto nie je možné! “, prekvapene povedal Jaro. ,,Prepáčte páni, ale vôbec som netušil, že starý otec býva v niečom takomto.“ Sklamaní sme si posadali na machom pokrytú zem. ,,Tak, a čo teraz?“, opýtal som sa. Povedal som, aby dali hlavy hore, že predsa nie je možné, aby taká maličkosť zmarila naše plány. A tak sme sa dali do práce. O niekoľko hodín stála pred nami slušná chata, v ktorej sa dalo prežiť aspoň týždeň. Zábava bola v plnom prúde a ani na chvíľu sme sa nenudili, no na tretiu noc nášho pobytu v prírode začalo strašne pršať. Strhla sa taká búrka, že náš nový príbytok to samozrejme nemohol vydržať. Mali sme čo robiť. Najskôr sme museli opraviť diery na streche, potom sme museli poutierať podlahu a keď sme už unavení padli na zem, prestalo pršať. Do konca nášho výlet nám ostávalo len modliť sa, aby už nepršalo. Našťastie to bola prvá a posledná sprcha. Aj keď sme nebývali vo výbornej chate, zažili sme toľko zábavy.
Najhoršie dopadol kamarát Jaro, ktorému sa stále smejeme, ako vychvaľoval krásny dom svojho dedka.