Rafael de Valentin bol mladý, chudobný človek, ktorý nedokázal odolať ani hazardným hrám, i keď stále prehrával a bol úplne na mizine. V jeho chudobe mu chcel pomôcť starožitník a daroval mu kus kože, ktorý mu splnil všetko, po čom túžil. V koži bol zakliaty život vlastníka. Rafael sa stal závislý, nemal pevný charakter. Postupne si uvedomil, že život má preňho oveľa väčšiu hodnotu, ako si myslel. Začal si vážiť život a uvedomoval si zničenie samého seba.
Julian Sorel bol mladý muž, syn chudobného majiteľa miestnej píly. Mal jemné, skoro ženské rysy a čierne vlasy. Priťahoval ženy a tým si získaval odpor miestnych mužov. Pohŕdal svojím otcom a bratmi, pretože oni pohŕdali ním. Nenávidel ich pre hrubosť a narážky na jeho nevýraznú osobu, ktorá nebola schopná tvrdo pracovať. Vynikal inteligenciou a ctižiadostivosťou. Vedel, čo chce a bol ochotný pre to urobiť všetko. Snažil sa preniknúť do vyššej spoločnosti, pretože sa odmietal zmieriť so svojou chudobou. Julien obdržal do vienka neobyčajnú bystrosť, múdrosť, duchaplnosť, chytrosť a schopnosť uplatniť svoje dobré postrehy. Nechcel sa zmieriť so svojim nízkym postavením, a preto si vyberal z dvoch ciest – červenej a čiernej. Červená cesta za slávou a kariérou v armáde podľa farby napoleonovských uniforiem a čierna cesta k výhodnému postaveniu kňaza podľa farby kňazského habitu. Keby sa nesnažil pokryteckou cestou dobyť vyššie spoločenské postavenie a dal by prednosť citom pred materializmom, možno by prežil úplne pokojný život.
Najviac zo všetkých hrdinov realizmu ma zaujali postavy Rastignac a Raskoľnikov, a preto im venujem väčšiu pozornosť.
Rastignac a Raskoľnikov pochádzali z vidieka, boli ctižiadostiví a chceli sa presadiť, prišli do veľkomesta, kde žili v zlých podmienkach v chudobných štvrtiach. Raskoľnikov študoval na univerzite a dokonca sa vo svojej teórii považoval za človeka výnimočného, ako bol napríklad Napoleon, ktorý mohol aj vraždiť bez toho, aby ho stihol trest. Je to do istej miery aj namyslenosť, no namyslenosť môžeme považovať za prehnanú ambicióznosť. Rastignac tiež študoval právo na univerzite a jeho vôľa presadiť sa bola značná. Obe osoby mali talent, pomocou ktorého mohli dosiahnuť úspech prirodzenou cestou, no napriek tomu siahli po iných prostriedkoch, či už po vražde, alebo získaní si srdca ženy z vyšších vrstiev.

Pochádzali z chudobných rodín a vtedajšia spoločnosť im nevytvárala prostredie pre úspech, či už kvôli postaveniu alebo nedostatočnému finančnému zázemiu. Oboch zmenilo veľkomesto. Rastignac bol nútený hrať hru, akú si vyžadovala spoločnosť a Raskoľnikov zabil starenu a jej sestru, čo by pravdepodobne nikdy neurobil, keby ostal na dedine a nespoznal by prehnitosť vtedajšej spoločnosti. Stal sa z neho samotár, anarchista, telesne chorý aj duševne nie celkom zdravý človek. Obaja študovali a boli vzdelaní ľudia. Boli sympatickí a schopní získať si ženské srdcia. Kdesi v ich srdciach mala svoje stále miesto humánnosť. Raskoľnikov to dokázal, keď daroval posledné peniaze vdove a sirotám, Rastignac zase keď ostal s Goriotom až do konca a nemal to srdce nechať ho osamote. Obaja veľmi milovali svoju rodinu a mali dobrých priateľov, Raskoľnikov Razumichina a Rastignac Bianchona. Obe postavy majú mnoho spoločného, ale v určitých znakoch sa líšia. Raskoľnikov nemal otca a ich rodinu živila sestra Duňa, ktorá pracovala ako vychovávateľka. Ich rodina nemala šľachtické korene. Rastignacova rodina bola o dosť väčšia, mal dve sestry a oboch rodičov. Oporu našiel u svojej tety, ktorá mu pomohla vyšvihnúť sa, nakoľko jeho sesternica bola vznešeného rodu. Jej rodina vlastnila pole, z ktorého žili. Z psychickej stránky Raskoľnikov a Rastignac sú odlišní. Raskoľnikov sa na rozdiel od Rastignaca netlačil silou mocou do spoločnosti. Vytvoril si vlastnú teóriu, bol samotár a istým smerom anarchista, keďže v spoločnosti nedokázal žiť normálnym spôsobom. Mal síce dobrého priateľa a neskôr do jeho života vstupila Soňa, no spojila ich len zhoda náhod, kdežto Rastignac cieľavedome hľadal ženu, ktorá by mu bola osožná a s ľuďmi dobre vychádzal. Raskoľnikov sa ľuďom vyhýbal, bol omnoho hĺbavejší ako Rastignac. Všetko zvažoval a analyzoval. Trápili ho iné veci ako Rastignaca. V jeho živote nastal výrazný zlom po tom, ako sa stal dvojnásobným vrahom. Pri tomto veľkom duševnom vypätí sa mu podlomilo zdravie. Naopak, Rastignac dlhodobo bojoval o začlenenie sa do spoločnosti a žiadny zlom v jeho živote nebol taký výrazný, ako ten Raskoľnikovov. Rastignac dbal o to, aby dobre vyzeral a správal sa podľa etikety, začal mať problémy vyšších vrstiev ako hazard, dlhy a všetko čo s tým súviselo. Raskoľnikov nedbal o svoje šaty, bolo to posledné, čo by mu strpčovalo život. Bol poverčivý a pochybovačný, Soňa - jeho milá ho priviedla ku viere v boha. U Rastignaca necítiť jeho vieru, nakoľko nechodil do kostola a nemodlil sa. Zmieril sa s tým, že spoločnosť je skazená a odhodlal sa spraviť kariéru v tom bahne.

Raskoľnikov nezvládol situáciu, uznal, že zlyhal a pod vplyvom Sone, hrozných výčitiek svedomia, ktoré Rastignaca mimoriadne netrápili, sa priznal k vražde a odišiel na nútené práce na Sibír. Rastignac pochoval Goriota s odhodlaním do boja a vyhliadkami na úspešnú kariéru.
Všetky postavy, ktoré som sa snažil vystihnúť sú typickými pre realizmus. Sú zobrazené v reálnom svetle a sú odkryté aj ich najhoršie vlastnosti a najtajnejšie duševné zákutia, ktoré sa prejavujú v prehnitej spoločnosti, veľkomeste a zlej sociálnej situácii.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Charakteristika literárnej postavy (charakteristika)