Biela stužka (umelecké rozprávanie)

Marco stál pri zelenej brána cintorína a znova si v duchu kládol tie isté otázky. Prečo? Prečo sa to stalo práve tebe? Č o zlé si urobila, že si si vyslúžila taký krutý trest? Možno preto, že som ťa mal príliš rád, skoro až hriešne. Nevedel som bez teba vydržať ani jeden deň. A teraz si na samotu zvykám veľmi ťažko. V hlave mal nejasno. Stále sa mu v nej premietala situácia, ktorá spôsobila tento stav. Predstaviť si ju ale vedel veľmi živo, pretože ju sám prežil. Stalo sa to v jedno utorňajšie popoludnie pred troma mesiacmi. Vracal sa ako vždy domov z práce, ale už od rána mal nejaké zlé tušenie. Bolel ho žalúdok a trápili kŕče. Ale jedným si bol istý určite - nebolo to z jedla. Zrazu zazvonil mobil. - Ahoj, to som ja. Platí ešte tá dnešná večera o ôsmej? - ozvalo sa na druhej strane. - Samozrejme, už sa neviem dočkať! - odvetil Marco a nálada sa mu trochu zlepšila. - Dobre, budem tam. Potrebujem sa s tebou porozprávať o niečom dôležitom, - ozvalo sa v telefóne. - Fajn, prídem,- povedal, rozlúčil sa a vypol mobil. To bola jeho priateľka Meg. Vysoké, štíhle dievča s modrými očami, dlhými hnedými vlasmi, zmyslom pre humor a strašnou chuťou žiť. Keď vstúpi do miestnosti, jej pozitívna energia sa prilepí na všetko živé, jej smiech nakazí všetkých a jej hlas povzbudí každého. Ale dnes tomu tak nebolo. Mala nejaký čudný hlas. Akoby uplakaný alebo utrápený. Však večer sa dozvie, čo sa stalo.. No zvedavý bol už teraz. Keď prišiel domov, uvaril si ľahšie jedlo a napustil vaňu plnú vody. Ľahol si do nej a opäť ho zachvátila zvedavosť. Čo také sa jej mohlo stať, že mi to nemohla povedať do telefónu? Žeby som urobil niečo zlé? Zamyslel sa, ale na nič neprišiel. Veď jej by nikdy neublížil, miloval ju nadovšetko. Najradšej by ju ochraňoval dvadsaťštyri hodín denne, aby sa jej nič nemohlo stať. Náhle si uvedomil, že by bez nej nevedel žiť. Je jeho zdrojom energie a hnacou silou vo všetkom, čo robí
Po hodine strávenej vo vani sa začal pripravovať na večer. Nevedel sa rozhodnúť medzi elegantným sakom a športovejším oblečením. Čo ak pôjdu po večeri ešte na prechádzku popri Seine? Fúka tam silný vietor a chodníky tiež nie sú najčistejšie. O polhodinu už sedel v aute a mal namierené do reštaurácie " La Ceure". Malý, útulný podnik blízko Seiny, mierne ukrytý v slepej uličke, takže tam nezablúdi hocijaký povaľač z ulice. Meg tam už bola. Sedela pri ich obľúbenom stole v kúte a popíjala červené víno. - Prepáč, že meškám, musel som sa ísť domov prezliecť.

Sako sa mi zdalo príliš elegantné. A ako tak na teba pozerám, urobil som dobre. Tvoj kostým sa presne hodí k môjmu bielemu svetru a bledým nohaviciam. Hlavne tá biela stužka, ktorú máš vo vlasoch, ti veľmi pristane. Vyzdvihuje totiž tvoju nevinnosť a zvýrazňuje krásu. Meg sa usmiala, ale akoby vôbec nevnímala, čo povedal. - Marco, teraz ma dobre počúvaj! A sľúb mi, že keď ti teraz niečo poviem, tak sa na mňa nebudeš hnevať a ani nebudeš sklamaný. - Dobre, - usmial sa, - tak hovor. Čo také dôležité mi chceš povedať? Tváriš sa, akoby sa mala začať tretia svetová vojna. - Už sa viac nebudeme stretávať. S naším vzťahom je koniec! Ja už proste ďalej nevládzem takto žiť. Už nie!
Marco zostal ako obarený. Neveril tomu, čo práve počul. - Čo si to povedala? Ako? Prečo? Ja .. Ja tomu vôbec nerozumiem. Veď sme nemali nijaké väčšie problémy, žiadne hádky, nič. Vždy som sa o teba staral, chránil ťa, urobil som všetko preto, aby si sa mala ako v bavlnke -
- Veď práve! - skočila mu do reči, - práve to mi vadí! Ja sama som nemohla nič urobiť, o ničom rozhodnúť. Žijem síce ako vták, ale ako vták v zlatej klietke. Nemám žiadnu slobodu. A bez slobody sa žije ťažko!
- Ja tomu jednoducho neverím. To predsa nie je možné!
Meg zrazu vstala od stola a začala sa poberať na odchod. - Kam ideš? - vykríkol Marco, - to mi už nič viac k tomu nepovieš?
- Pozri sa, Marco, vidím, že si rozrušený. Nechaj si to uležať v hlave, vyspi sa a zajtra mi zavolaj. Uvidíš, bude to tak lepšie. Zobrala kabát a odišla. Marco ostal sedieť ako priklincovaný a na nič sa nezmohol. Až po chvíli si uvedomil, čo sa vlastne stalo. Hodil peniaze na stôl a vybehol z reštaurácie. Ale videl už iba zadok mercedesu, ktorý riadila Meg. Rýchlo nasadol do svojho auta a ponáhľal sa za ňou. Dobehol ju na križovatke za mestom. Keď ho zbadala, pridala plyn, lebo si myslela, že mu tým dá najavo, aby radšej išiel domov a upokojil sa Ale Marco tiež začal zvyšovať rýchlosť. Už to začínalo byť nebezpečné. Na tomto úseku cesty sú dosť ostré zákruty. Obaja už išli rýchlosťou nad 160 km/h. Zrazu Meg stratila kontrolu nad autom a dostala šmyk. Marco už len videl kúdol prachu a točiaci sa mercedes, ktorý sa mu po chvíli stratil z očí. Mal veľmi zlý pocit. Vedel, že sa tu nachádza priepasť a logicky mu z toho všetkého vyplynulo, že Meg sa aj s autom do nej zrútila. Bál sa. Strašne sa bál. Vystúpil z auta a išiel sa pozrieť na okraj priepasti. To čo uvidel, mu vtislo slzy do očí. Na dne priepasti ležalo rozbité auto a v ňom Meg.

Myslel, že mu pukne srdce. Prečo sa tak ponáhľal? Prečo radšej nešiel domov? Nič by sa nebolo stalo. Uvedomil si, že už na tom nič nezmení. Pomaly sa pobral naspäť k svojmu autu. Zrazu mu padol zrak na cestu, kde sa vietor hral s bielou stužkou. No teraz to už nebol symbol nevinnosti a krásy, lež symbol smrti, ktorý mu bude navždy pripomínať jeho Meg ...