Vŕtkavé šťastie (umelecké rozprávanie)

Pomaly otváram oči , ten dážď mi nedá spať. Stále klepoce na parapetnú dosku. Ťažko dvíham nohy z postele, od nehody mi chôdza, pohyb nohami spôsobuje ťažkosti. Bolo to v lete, asi tak pred rokom a pol. V Londýne bola neuveriteľná horúčava. Preto som bol rád, keď ma šéf poslal na Island. Mojím cieľom bolo napísať pútavú reportáž pre naše noviny. O dve hodiny ma už ofukovala klimatizácia v lietadle. Po krátkom hodinovom lete som bol tam. Pri výstupe ma ovanul príjemný studený vánok. Obzerajúc sa po krásach tohoto ostrova, mi stúpla nálada. Moje rozjímanie však prerušil tupý náraz. Vo vzduchu začali lietať moje papiere, až to vyzeralo skoro ako na prvého mája. " Prepáčte, prosím! " ospravedlňovala sa mi, pomáhajúc zo zeme. " Nič sa nestalo," odvetil som. Pozbieral som si svoje papiere a pobral som sa preč. Keď som sa obzrel ,s kým som sa to vlastne zrazil, uvidel som už iba za rohom miznúcu sukňu. Na zemi som však zbadal bielu stužku. Zobral som ju a zvyšok dňa som sa ňou už nezaoberal. Večer som sa ocitol v penzione, učupenom medzi horami. Mal som skromne zariadenú izbu. Najviac ma však lákala drevená posteľ. Jemne zapukala , keď som si ľahol. Moje telo začalo štrajkovať, odmietlo sa pohnúť z postele. Ledva som sa začal vybaľovať. Zrak mi padol na tú bielu stužku. Ani som si nevšimol, aká je hebká, vlastne som nemal čas. Keď som sa prehrabával v papieroch, našiel som iný. Stálo na ňom Jane Hellwood, Art Galbery, N.Y. Nedalo mi to, a tak sa začalo moje pátranie. Keby som vedel, čo nájdem na konci, tak by som prestal.. Prišiel som do najznámejšieho hotela na Islande. Zamieril som k recepcií. " Je tu prosím Jane Helwood? " " Áno". Tak moja dedukcia bola správna. "Práve tam ide ! " povedal nečakane recepčný. Videl som ženu v bielych šatách. Bola ako zjav. Bežal som za ňou. " Je to vaše? " pýtal som sa. " Áno ! ", odpovedala stroho. Všimol som si jej čierne vlasy. Boli také krásne .. " Nešli by ste na večeru? " vyhŕklo zo mňa. " A nezrazíte ma znova? " pýtala sa. " Teraz už určite nie! " odpovedal som rozhodne. Po dobrom jedle ma zobrala na strechu hotela. " Pozrite! " a ukázala prstom na nebo. Presne tam bola mliečna dráha. Bola neskutočne krásna. Bolo tom toľko hviezd, až bol z nich koberec. "Presne ako tvoja stuha " povedal som. "Máš hviezdy vo vlasoch." Usmiala sa na mňa neskutočne pekne. Strávili sme spolu nádhernú noc pod hviezdami. Tie sa odrážali v jej očiach ako v studničke. Nasledujúce ráno bolo more temné, akoby nám chcelo niečo povedať.

Večer sme si požičali loďku a išli sme na more. Nečakane sa však rovný , temný koberec vody zmenil na besniaci živel. Za našou loďkou sa vynorila obrovská masa vody. Bola ako stena, ktorá prejde cez všetko. Prevrátila loďku. Jane zmizla pod vodou. Chcel som ju udržať v rukách mi ostala iba jej biela stuha. Za ten čas sa toho udialo veľa. Zanevrel som na svet, bol som alkoholik .. Na Jane som však nezabudol. Vždy mám svoju mliečnu dráhu pri sebe. Iba ja môžem povedať, že mám hviezdy obtočené okolo ruky! A tie sú iba moje!.