Sila lásky (umelecke rozpravanie)

Ležím v posteli, zabalená do mäkkého bieleho páperia. Prvé ranné lúče sa predrali spoza záclony a šteklia ma na nose. Vedľa mňa niekto dýcha. Dýcha pokojne, viečka ukrývajú dve hviezdy, ktoré tak nádherne žiaria a nemo rozprávajú o láske tak nekonečnej ako vesmír. Na tvári mu ihrá nežný úsmev a vlasy ako malé hravá detičky, mu utekajú všetkými smermi. Popri vysokom a váženom čele, popísanom krivkami času, sa tiahne pramienok bielých vlasov , čo ako potôčik stekajú na vankúš. No nie je to vekom, to ja som to spôsobila. Odhrniem mu vlasy a nežne ho pobozkám, akoby som chcela zahnať výčitky svedomia. Pomrví sa, no ostáva v omamnom opojení spánku. Môj Filip. Nebolo to ani tak dávno. Ja a Filip sme sa rozhodli stráviť týždeň plný šťastia a romantiky na ostrove v srdci Tichého oceánu. Bolo to naozaj hniezdočko lásky, okolo ktorého sa palmy držali za ruky a vytvárali pocit absolútneho bezpečia a súkromia. " Zlato ! No tak už vstávaj! Sľubil si mi predsa výlet na plachetnici a už meškáme. Prosím ťa, vstávaj!" budila som Filipa, ktorý si našu dovolenku predstavoval asi ako súťaž vytrvalostného spánku. Pomaly otvoril oči a lenivo zašomral :
" Veď už bežím! Čo sa bojíš, všetko stíhame."
Pomaly sa vytiahol z postele a natiahol na seba prvé veci, čo našiel v rozhádzanom kufri. " Takže podľa teba to stíhame! " kričala som bežiac, sotva lapajúc dych. Filip bežal vedľa mňa a na moju poznámku nereagoval. Loď stála pri móle a práve vyťahovala laná. Dobehli sme na poslednú chvíľu. Filip sa hneď usadil a urobil si drink. Kde som ja, si ani nevšimol. Nechcelo sa mi sním rozprávať, keď sa tváril ako medveď, vyrušený zo zimného spánku. Tak som sa vybrala na prehliadku lode. Chcela som nazrieť do každého jej zákutia a vyzrieť z každého okienka v podpalubí. Vlastne som robila preto, aby som zabudla na Filipovo správanie.. Ten chlap sa správa, akoby som pre neho bola vzduch. Vylihuje na slnku, popíja drinky a fajčí cigary. Ja ho ľúbim a on sa správa, akoby som ani neexistovala. Naozaj som si šťastie predstavovala inak. Bola som na neho nahnevaná. Vyšla som na provu a sledovala, ako sa loď hladko kĺže na vlnách, sťaby ste lízali zmrzlinu. Slnko sa utiahlo za oblaky a dažďové kvapky si razili cestu do mora. Vietor urazila odvaha bielej plachetnice a silno zadul do plachiet. Loď sa zakolísala. " Otočte loď! Otočte loď! Silná búrka zo severovýchodu sa blíži priamo k nám ."
" Hneď to otočíme, " odpovedal kapitán na varovanie zo súše.

Filipovi sa počasie nepáčilo a tak zaliezol do kajuty. Ani sa neobzrel , kde som. Nahnevalo ma to a chcela som niečo urobiť. Niečo, aby sa o mňa bál , aby mal šialený strach. " Slečna, choďte aj vy do kajuty! Všetci sú tam, " zakričal kapitán proti vetru a prerušil tak moje myšlienky. " Nie, ďakujem. Ja milujem rozbúrené more, zavolala som späť na neho. Pokrčil plecami a ďalej sa zaujímal o udržanie kurzu lode. Otočila som sa a pozerala na obrovskú vlnu, valiacu sa priamo na nás. Chcela som zakričať, keď ma vtom tá obrovská vlna zlízla z povrchu lode. " Ááá! Pomóc!" stihla som vykríknuť a už som bola pod vodou. Keď som bola malá, učila som sa plávať.Otec ma držal na rukách a ja som mu absolútne dôverovala. " Ponor sa a zadrž dych", vravel mi otec. Urobila som to, ale on ma pustil. Panika!
Začala som hrabať rukami, oči ma štípali.Otec! Chcem vykríknuť, ale namôžem. Spomienky ma odklopovali. Strach bol môj súper a vyhrával. Kričala som, volala o pomoc. Videla som, ako po palube lode pobehujú kapitán, dve Nemky, sused z vedľajšej izby v hoteli, ktorí boli s nami na lodi a tiež Filip. On sa o mňa bojí! Kričal, pobehoval ako zmyslov zbavený. Omdlela som. Znova som na plavárni. Plávam, vedľa Filipa, ale už sa netopím. Dôverujem mu. Mám osemnásť rokov a jeho úsmev mi dodáva silu. " Miláčik, preber sa ! Prosím ťa, odpusť mi všetko, čo som ti kedy urobil. Ja ťa milujem! "
Pomaly som otvorila oči. Ležala som na palube našej plachetnice. Búrka utíchla, slnko vykuklo, aby neprepáslo nič z nášho príbehu. " Ja som celkom v poriadku , " povedala som. Zasmial sa , silno ma objal a hoci bol do nitky premočený, vôbec to nebolo nepríjemné. " Máte odvážneho priateľa, slečna. Skočil za vami a zachránil vás," povedal kapitán. " Pre túto ženu by som urobil čokoľvek na svete! " povedal Filip. Do tváre mu padol biely prameň vlasov. Biely prameň vlasov ako dôkaz našej lásky.Ako symbol toho , že človek je za milujúcu osobu schopný obetovať aj život
Zazvoní budík. Vytrhne ma z mojich spomienok. Pootočím hlavu a vidím ho tam ležať. Vedľa mňa. Pozerá sa na mňa a šibalsky usmieva. " Vieš, čo sa mi snívalo? " opýta sa ma. Pokrútim hlavou a čakám, čo mi povie. " Snívalo sa mi, že sme navždy spolu. Že sa pri tebe zobúdzam a pri tebe zaspávam. Až kým nemáme baja vlasy popretkávané bielymi pramienkami lásky...".