Netušila som, že tvoje modré očká sa nebudú smiať, že kolienka nebudú obité od prvých cyklistických pokusov. Ja som nevedela, ty možno áno.. Mala som ísť vtedy s tebou, mala som ťa ochrániť! Nesplnila som si rodičovskú povinnosť! Čo som to, preboha, za matku? Vlastne.. Ja už nie som matka. Nie, už nie. Už pár dlhých mesiacov, bezsenných nocí a šedých dní. Lenka, prečo?
Cha, koľká dávka irónie! Trpkej, no o to skutočnejšej. Večná Lenkina otázka mi sadla na pery. Už nie je bumerangom. Zmenila sa na obrovský balvan, ktorý privalil moje srdce a rozdrvil ho na milión kúsočkov vlastnej sebatrýzne. "Pani Laščáková, ja viem, že je to ešte čerstvé, ale poradím vám. Rozmýšľali ste s pánom manželom nad ďalším dieťaťom?" opýtal sa pokojne psychiater. "Tak to sa ti teda podarilo, ty mudrc! Že vraj "pán manžel!" "Pán manžel" vzal nohy na plecia. Že vraj sa už na mňa nedá pozerať, že je to so mnou neznesiteľné. Dobre mi tak!" pomyslela som si s ironickým úškľabkom na tvári. "Nie, pán doktor, neuvažovali."
"A ani by ste..."
"Nie, ani!"
Oni ju nechápu! Nik, ani "psychoš" nie. Už sem viac nepríde, už sa rozhodla.. Dostane sa z toho sama alebo si hodí slučku.. Nie, to nemôže! Kto by sa postaral o Benyho? Na tom psovi Lenke vždy veľmi záležalo, nemôže ju sklamať. Nepôjde za ňou, zatiaľ nie.. Zatiaľ má psa a akú-takú nádej na lepší zajtrajšok. Vracali sa z parku. Bolo nádherné počasie, slnko hrialo. Už len posledná križovatka a sú doma. " Beny, poď, nie že mi vbehneš pod auto...".