Dcérka (umelecké rozprávanie)

"Kenka, Kenka, daj nám slnka! A my ti ho dáme, s ním sa poihráme...", s vysmiatou tváričkou cupkala po schodoch, veselo si pospevujúc. Vždy ma fascinovalo, koľko energie sa ukrýva v tom malom telíčku. Nerozumela som, ako je možné, že je stále plná optimizmu, chuti do života, elánu.. Žila pre každý nový deň. Každý jeden jej do života prinášal čosi nové, nepoznané. A ona to všetko prijímala s otvorenou náručou. Akoby už vtedy vedela.. "Mami, prečo má dúha toľko farieb?" opýtala sa s vážnosťou prislúchajúcou jej veku. Čochvíľa dovŕši siedmy rok a tak ju začali zaujímať i "vážne filozofické otázky tohoto sveta."
"Och, moja drahá, to sa len kvapky hrajú so slnečnými lúčmi. Tancujú v oblakoch vždy po daždi a keď sa na ne slniečko usmeje, hrajú všetkými farbami."
"No dobre, ale prečo?"
Bola som si istá, že nemám šancu uspokojivo odpovedať. Tá večná otázka stále visela kdesi medzi nebom a zemou. Vracala sa ako bumerang i keď som ju hodila hoci i na koniec sveta. Skôr, či neskôr tu bola znova. "A prečo, mami, prečo?!"
Odpovedala som do úmoru opäť a zas, ale na "prečo" som odpoveď nenašla. Raz, keď som toho mala po krk viac ako inokedy, som sa jej opýtala, či ona pozná niekoho, kto by jej na "prečo" vedel odpovedať. Zahľadela sa na mňa a vyhlásila:
"Ale, mami, čo si pipi?"
"Tak vidíš, Lenka, že takého človeka na svete niet, čo by vedel všetko. Ani ja to nie som. Všetko vie len Boh, skús sa opýtať jeho."
Myslela som si, že to bude to pravé - orechové riešenie a ona už dá konečne pokoj. Aspoň na chvíľočku. No ona sa len detsky usmiala, pritúlila sa ku mne a tíško zašepkala:
"Mamka, mamička, bolí ťa hlavička?!
"Nie, Lenočka, len som dnes mala veľa roboty."
"Tak dobre, mami, nájdem toho Boha a opýtam sa ho .. Hmmm, len keby som vedela, kde býva.. Ja bývam na Javorovej ulici, ale ujo Boh... Mami, býva niekde blízko?!"
Nečakala na odpoveď, len sa s mrmlaním a v rozhovore samej so sebou vybrala za Benym na dvor. Keby som vtedy bola šla s ňou! Nešla by "uja Boha" hľadať sama. Šli by sme spoločne a našli by sme ho v kostole a nie na Javorovej. Viedli by sme sa za ruky a ona, Lenka, moja Lenka, by nebola prebehla cez cestu. A nebola by modrá Avia a nebola by červená krv.. Prepáč, Lenka, ja som nechcela, ja som nevedela.. Nevedela som, že tvoje ústočká raz nebudú zababrané od marhuľového koláča.

Netušila som, že tvoje modré očká sa nebudú smiať, že kolienka nebudú obité od prvých cyklistických pokusov. Ja som nevedela, ty možno áno.. Mala som ísť vtedy s tebou, mala som ťa ochrániť! Nesplnila som si rodičovskú povinnosť! Čo som to, preboha, za matku? Vlastne.. Ja už nie som matka. Nie, už nie. Už pár dlhých mesiacov, bezsenných nocí a šedých dní. Lenka, prečo?
Cha, koľká dávka irónie! Trpkej, no o to skutočnejšej. Večná Lenkina otázka mi sadla na pery. Už nie je bumerangom. Zmenila sa na obrovský balvan, ktorý privalil moje srdce a rozdrvil ho na milión kúsočkov vlastnej sebatrýzne. "Pani Laščáková, ja viem, že je to ešte čerstvé, ale poradím vám. Rozmýšľali ste s pánom manželom nad ďalším dieťaťom?" opýtal sa pokojne psychiater. "Tak to sa ti teda podarilo, ty mudrc! Že vraj "pán manžel!" "Pán manžel" vzal nohy na plecia. Že vraj sa už na mňa nedá pozerať, že je to so mnou neznesiteľné. Dobre mi tak!" pomyslela som si s ironickým úškľabkom na tvári. "Nie, pán doktor, neuvažovali."
"A ani by ste..."
"Nie, ani!"
Oni ju nechápu! Nik, ani "psychoš" nie. Už sem viac nepríde, už sa rozhodla.. Dostane sa z toho sama alebo si hodí slučku.. Nie, to nemôže! Kto by sa postaral o Benyho? Na tom psovi Lenke vždy veľmi záležalo, nemôže ju sklamať. Nepôjde za ňou, zatiaľ nie.. Zatiaľ má psa a akú-takú nádej na lepší zajtrajšok. Vracali sa z parku. Bolo nádherné počasie, slnko hrialo. Už len posledná križovatka a sú doma. " Beny, poď, nie že mi vbehneš pod auto...".