Začalo sa to prehliadkou u lekára. po pár minútach prehliadky lekár určil diagnózu. Ja, ako 14 ročný chlapec som zistil že mám chybne držanie tela. Tak sa mi naskytla ponuka ísť na liečebný pobyt. Po niekoľkých mesiacoch prišiel ten dlho očakávaný deň, kedy som prvý krát cestoval preč sám na viac ako jeden mesiac. v stredu ráno som už stal pred veľkou budovou liečebného domu. ja aj s Petrom, novým spolubývajúcim, sme boli ubytovaní na doj lôžkovej izbe na najfrekventovanejšej chodbe z celého liečebného domu. Tato chodba vyzerala skôr ako väzenie, ktoré zaručí bezpečnosť deti mojej vekovej kategórie. Po ubytovaní som sa pridal k ostatným pacientom. Prvé dni boli výnimočne ťažké. Spoznávať nove tvare a zapamätať si 75 mien za jeden deň bolo nemožné, preto mi to trvalo minimálne týždeň kým som si všetkých zapamätal. Na prísny režim, na pevnú ruku sestričiek a takisto na na minútu naprogramovaný jedálniček som si len z ťažká zvykal. Začal ubiehať čas, čas, ktorý kráčal veľmi pomaly. jeden týždeň sa zdal ako jeden mesiac. Spomedzi všetkých tých deti sa našli aj skutoční kamaráti a kamarátky. Nebolo ich veľa, ale na každodennú zábavu ich bolo dosť.
Vraví sa, že človek si smiechom predlžuje život. Podľa tohto výroku by som sa mal aj s ostatnými deťmi dožiť 115 rokov. Každou minútou a každou sekundou sme sa rehotali na zábavných vetách každého jedného .
Aj napriek dobrej zábave čas plynul veľmi pomaly. A čoraz viac, aj napriek dobrej zábave som túžil sa vrátiť domov. ale čas nie a nie zrýchliť. Raz jedného krásneho večera , keď som tak ležal na veľkom priestrannom balkóne, mi dobra priateľka Táňa povedala : “Luki, ja dnes už končím 4 týždeň a ešte jeden mam pred sebou. Tiež mi čas išiel strašne pomaly. No akonáhle som sa zaľúbila do Joža, čas ide veľmi rýchlo”. ja som sa len nežne pousmial a zahľadel sa do neba. Koncil sa už 2 týždeň. Ten deň vyzeral celkom normálne, ako každý iný. Naša podarená skupina vtipálkov sa opäť náramne bavila. Ten deň bol najťažší pre sestričky, ktoré čakali v histórii najväčší príchod deti do liečebného domu. Malo ich dôjsť až 12 v jeden deň, čo nie je zvykom. Všetci do jedného sme čakali nové tváre, boli sme veľmi nedočkaví , že aké nové kočky dôjdu na ubytovňu. Napínavý deň sa chýlil ku koncu. Po odbití nastalo na chodbe ticho.
Nepríjemný zvuk budíka o 6,30 ma ráno zobudil. Po očiste, sme sa obaja dali do budenia ostatných.